Tak príjemné popoludne, alebo skorý podvečer, alebo neskoré popoludne, dámy a páni priatelia, návštevníci Festivalu Kvantum, začína sa prvá diskusia z mnohých, ako to Milan povedal na úvod, z mnohých zaujímavých a rôznorodých diskusí, ktoré zaznejú najbližšie dva dni, kde budeme diskutovať o témach, ktoré sa týkajú aj hlavnej témy tohto festivalu, pastviny a multiverza. A som veľmi rád, že môžem moderovať túto prvú diskusiu. Moje meno je Omar Mirza. A dovoľte, aby som privítal dvoch vzácnych hostí. V tričku Beatles sedí prekladateľ Igor Otčenáš. A v tričku Discharge je Peter Getting, spisovateľ, publicista, autor čerstvej knihy, ktorú tu máte možnosť vidieť, o ktorej aj bude reč. Reč bude najmä o tom, ako jazyk slúžil a stále slúži moci, ako rôzne totality zneužívajú jazyk, ale aj ako sa jazyk sám seba dokáže zneužiť v službách rôznych totalít, ako spisovatelia, umelci a iní intelektuáli dokážu spolupracovať vlastne s neslobodnými myšlienkami a režimami a ako sa tento jazyk prejavuje aj v súčasnosti a ako tieto rôzne mechanizmy, ktoré sa využívajú v jazyku, stále môžeme dnes pozorovať. Takže o tomto všeličom budeme aj diskutovať, ale aby táto diskusia plynula tak prirodzenejšie, aby sme si aj trošku oddýchli pri tom, že teda budeme počúvať určite aj pomerne náročné myšlienky. A keďže je aj tak teplo, tak aby sme sa úplne neupachtili a neupotili, tak som veľmi rád, že nám bude spríjemňovať diskusiu aj Marcel Duchoň, gitarista legendárnej punkovej kapely Dávová psychóza. a teraz Marcela poprosím, aby nám tak na úvod zahral, aby nás vniesol trošku do tej atmosféry. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem. Ďakujeme Marcelovi Duchoňovi. Keďže prepájame diskusiu o jazyku s hudbou, tak sme sa rozhodli ju trošku aj prepojiť s obrazom, aby sme získali taký komplexnejší pohľad na tému. Takže ja poprosím Petra, aby nám na úvod ukázal pár obrázkov a trochu nás vtiahol do tej atmosféry knihy, do toho obdobia, o ktorom rozpráva kniha a od ktorého sa budeme vlastne odvíjať ďalej v diskusii. Samozrejme, nebudeme hovoriť iba o období slovenského štátu fašistického, ale o rôznych obdobiach, ale môžeme začať vlastne tak na úvod tým, čo vidíme teraz na tom obrázku, tam na televízore. Aha, tak, jasné. No, tak ja by som to tak skúsil iba v rýchlosti prebehnúť. Nechcem robiť žiadnu prezentáciu knihy, ale skôr presne ako bolo spomenuté. vtiahnuť iba trochu do tej doby cez vizuálnu podobu. Na obálke knihy som si vybral obraz od Cypriána Majerníka, ktorý je podľa mňa jeden z najtalentovanejších slovenských výtvarníkov. Je to vlastne nejaká chlpatá obluda, uchopuje niečo ako nevinnosť, kultúru, umenie. Ten obraz sa volá Objatie, ale zaujímavé je, že v Slovenskej hradnej galérii som našiel jeho prípravné skice a v podtitule toho bolo Fašizmus a zároveň zaujímavé, že ten obraz je z roku 1936, takže bolo to pred Picassom a bolo to pred inými ľuďmi a poukazuje to na to, že umelci vedeli reflektovať, že Európa sa rúti do pekla. Niektoré veci prebehnem dôrazom na to, že sa budem snažiť pristaviť pri tých, ktoré sa týkajú dnešnej debaty. Tu je len proste podpisová akcia spisovateľov dobová, ale nemáme to celé ináč na tej obrazovke, takže neviem, v čom je problém. V každom prípade, toto je napríklad poukaz na to, že v hornom ľavom rohu vidíte dobovú propagandistickú fotografiu o tom, koľko knižiek v Slovenskom štáte vo vojnovom režime vychádza, aký sme skvelí. Toto isté robili aj za komunizmu, aj v iných totalitných režimoch. chválili sa proste produkciou. Tam dole, to, čo nevidieš celé, neviem prečo, z technického dôvodu nejakého, tak to sú zoznamy kníh, ktoré som odfotil v archíve a to sú zoznamy zakázaných kníh. Teda knihy, ktoré sa vyhadzovali z knižníc v dobovom žargóne, doslova sa tým aj chválili tí ľudia, bolo to čistenie knižníc. nejako to máme dobre, dobre, to stačí, ďakujem niektoré veci preskočím ale dostávame sa, budeme hovoriť o tom kde sa dostalo slovo a kde sa dostáva slovo v rôznych režimoch takže upozornil by som na obálku vpravo ktorú považujem za jednu z najodpornejších vecí ktorá na Slovensku vôbec vznikla za posledných 100 rokov je to samozrejme konšpiračné je to o tom ako pár židov ovláda svet a poukazuje to okrem iného aj na to, že dnešné konšpirácie o plochej Zemi a všetko toto nie je absolútne nič nové. Je to veľmi stará konšpirácia, ktorá v tej dobe bola v takejto podobe. Protokoly sionských mudrcov vyšli v takejto vizuálnej podobe. Obsah je tomu samozrejme primeraný. Tuto je len tak v rýchlosti. Dobová tlač vyzerala inak ako dnešná. Dnes sa predbiehame v clickbaitoch a vrešťa na nás celebrity, ktoré neovladajú elementárne základy gramatiky. V tej dobe sa ešte aj na titulku dokázali dostať básne, básnikov, umelci hrali dôležitú úlohu spoločnosti a zároveň k tomu padá aj to, do akej miery bolo to umenie zneužívané. Čiže Tisov portrét, pod tým veršuje Ján Kostra. V tej istej dobe sklada naozaj nadčasovú, ľúbostnú báseň Ave Eva, ktorá sa dá čítať stále ale zároveň pravidelne spisuje ódy na Tisa vedľa takisto je noviny Gardista, radikálny denník je to 5-10 dní predtým ako začnú deportovať židov zo Slovenska, japú tam cez seba gardisti, aké je to celé správne ale šéfuje im prozaik Milo Urbán je tam báseň Andreja Žarnova šovinistického básnika a ešte vedľa je príspevok ďalšieho básnika Valentína Beniaka čiže proste to je taký poukaz ako sa do toho zapájali aj tí umelci. Tuto je ukážka napríklad knihy od Rudolfa Dilonga, básnika katolíckej moderny, ktorý ináč v 30. rokoch mal aj zaujímavé surrealistické básne, ale patril medzi tých klasických režimových autorov, ktorí dokázali zveršovať aj Hlinkovu gardu a bitkárov v uniformách, ktorým patrila ulica. na ktorých nemala ani polícia, žiadny zákon, nič, rozbili hocikedy človeka na ulici, ak sa im nepozdával, dokonca aj za nevhodné postávanie na ulici, to teraz citujem, dobový dokument, tak aj títo ľudia sa dali ospievať. Prepač, môžeme ešte do toho vstúpiť? Keď to dáš naspäť, lebo to ma zaujalo napríklad, že obálku robil Rudolf Fabry. Áno, áno, a to je takisto, presne to prepojenie, Rudolf Fabry, presne tak, je to proste surrealistický básnik a zároveň výtvarník, ktorý to berie ako kšeft a urobí niečo tak z fašistickej tej vizuálnej ako nejakého toho vizuálneho pohľadu fašistického tak pôsobíve, že aká je to kniha, týmto titulom sa chválil ten režim vo viacerých propagandistických fotografiách. Snažím sa naozaj doponáhľať. A toto sme napríklad pri veci, ktorá sa bude týkať dnešnej témy. Je to obdobie, práve deportujú židov zo Slovenska a napríklad humoristický časopis Kocúr, ktorý vychádzal, bol to taký dosť zemitý, primitívny humor, tak dokonca tam je veršovačka ešte aj na to, že židákom ako sa tu dobre žilo a konečne idú už do svojho raja. Takže takto sa dokázal dopracovať takisto jazyk a lexika. Tuto je tiež jedna z ukážok, kam to celé smerovalo. Židov vyviezli a zároveň na nich zbohátli, ale mali aj ďalšie plány. Trošku sa obchádza, že keby to pánovi Hitlerovi bolo vyšlo tak, ako by to bolo so Slovákmi vrátane Slovákov. Tuto, ja neviem, či na to vidíte, ale je to tá lexika dobová. Skrátka je to rok potom, ako deportujú židov, v roku 1943 myslím, a je tam, že cigáni po židoch, ďalšia naša pliaga. Takže to je lexika, na ktorú by dnes mal prokurátora nejaký kotlebovec, ale toto bolo v dobovej tlači. Toto je takisto zaujímavé z hľadiska dnešnej diskusie, pretože keď mal som pár prednášok aj pre študentov, gymnazistov a podobne stredoškolákov, poukazoval sa im na to, že moderné videa, umelá inteligencia, fejky, hoaxy nie sú absolútne nič nové. a toto je ukážka toho, ako to v tej dobe prebiehalo. Je to november 1942, tí Židia sú v tej monštruóznej vlne vyvezení, desaťtisíce ľudí a v absolútnej väčšine, 99 % sú už aj spálení a zostanú v podobe tmavých flákov nad vyhladzovacími tábormi. Ale zároveň vyjde v troch najčítanejších denníkoch na Slovensku fake vytvorený nacistickým agentom o tom, ako to vlastne je v tom tábore super. Tí Židia, ktorí sú tam teda, volajú tých zvyšných, že iba to ľutujú, že tam ešte nie sú všetci. V ďalšej variácii toho článku bolo príďte k nám, je tu skvelé, máme tu korza, máme tu konečne tie naše židovské kaviárne a dokonca aj mená, ktoré tam používajú, niektorých židoviek, ktoré v ráji teda ich volajú, tak to sú práve už v tej dobe zavraždené osoby. Takže v tej dobe ináč ten fake bol taký úspešný, že bol potom prevzatý aj do maďarskej, ale napríklad aj francúzskej tlače. Toto je taká drobnosť, ktorá dokresluje tú dobu. Spisovatelia a umelci sa samozrejme značnú časť života zašívajú v rôznych pohostinných zariadeniach rôzneho typu, čiže kaviarne, krčmy, bary a tak podobne. A takto to vždy bolo a iste aj bude, dúfajme. Ale zrazu, po tých rokoch, keď chodia do svojich obľúbených podnikov, tak sa dozvedia v 1941. roku, že podľa vyhlásenia je napísané, že Židia tam už nie sú vítaní. Tie podniky, toto sa týka konkrétne Bratislavy, ale bolo to v úplne každom mestečku na Slovensku a sú to podniky, v ktorých boli naozaj pečení, varení. Asi na to úplne nevidíte, takže Uniónka, je to Alžbetka, Štefánka, Metropol, Carlton, Redutka, tam všade boli pečení varení a ja sa v tej knihe pýtam, odpovede nemám. Ja vravím, že inokedy takí výreční spisovatelia o tomto mlčia, ako to mohli vnímať. Či sa niekto ohradil voči tomu, či niekto to bojkotoval, alebo to brali tak, že takto to teraz je, tak na toto odpovede ja nemám, ako toto mohli vnímať. Pokiaľ hovoríme napríklad o aryzáciách, čo je teda masové okradnutie židovského obyvateľstva, ono sa bude variovať potom v komunizme zase masovú okradnú rolníkov a iné časti obyvateľstva, tak je zaujímavé napríklad, že vľavo je dokument, kde Cíger Hronský za Maticu slovenskú, oni aryzujú židovský podnik a patrí Cíger Hronský, známy prozaik, tri prasiatka, Budkáčik a Dubkáčik a toto všetko. Patrí naozaj ku kánonu a nikto ho z neho nechce vyhadzovať. Ide skôr o to, poukázať na to, že okrem toho, čo tvoril týmto spôsobom, tak tvoril aj takéto texty. On skladá za tú Maticu slovenskú žiadosť, nech im, teda ten židovský podnik dajú. A je tam, on doslova tam používa vetu, že žid, momentík, ja to chcem prečítať úplne presne, žid, veľmi dobre, spomenutý podnik veľmi dobre zarába a žid, pardon, spomenutý podnik veľmi dobre prosperuje a žid zarába ako dosial nikdy. Tak to je, on tie úrady doslova urguje, nech už im to teda dajú, ten židovský podnik. Tak to je tiež taký detail toho, že kam sa môže dopracovať ten jazyk niekoho, kto dokázal tvoriť zaujímavé diela literárne a zároveň dokázal upadnúť do takejto lexiky. Peter, ak môžem, že by sme už prešli k diskusii. Práve, že som teraz skončil, to je posledný obrázok. Tak dáme ten zložitý strašný príkaz. Command, shift, F. Áno, command, shift. A pôjdu tie obrázky v lupe, aby ste si to mohli ešte prezerať. A ja rovno nadviažem na to, čo si teraz hovoril. Odporúčam ináč tú knihu, ak chcete stratiť ilúzie o niektorých slovenských spisovateľoch. Nie je to úplne príjemné čítanie, ale je to veľmi dobré čítanie, kvalitné a veľmi potrebné aj v súčasnosti. Predtým ale, než prejdeme k samotnému jazyku ako takému, by som si teraz dovolil sa dotknúť spisovateľov alebo tých, ktorí tomu jazyku vládnu alebo s ním pracujú. A ty už si, Peter, naznačil, že často niektorí vedome kolaborovali, niektorí sa neozvali. A čo podľa teba, keď si teda naozaj skúmal dobové pramene a iné dokumenty, čo podľa teba ich motivovalo, aby vôbec využívali jazyk na to, aby velebili alebo podporovali totalitný režim? Pretože o spisovateľoch, intelektuáloch, celkovo o umelcoch by sme mohli mať predstavu, že sú predsa len etickí alebo viacej morálne majú ten kompas nastavený tak, že budú skôr proti. Samozrejme, určite boli aj takí, ale tých, ktorých spomínaš, o ktorých by sme to ani netušili. No, moje poznanie je také, že podobá sa to aj v tom fašizme, ale aj v komunizme, aj za Mečiara. Je to dnes v Rusku, je to Kórea, kdekoľvek, dokonca je to aj v USA, je to, že iba malá časť tej populácie a aj umelcov to naozaj berie autenticky, ideologicky to s nimi súzne. Čiže proste vo vojnovom režime naozaj boli ľudia, ktorí podporovali hlinkovú stranu, podporovali taký ten konzervativizmus, to tmárstvo, také úplne, že zapšknutosť pred svetom a celé toto a autenticky. Ale naopak, drvivá väčšina aj tej spoločnosti aj umelcov bola oportunná. To znamená, že jednoducho tak to bolo, tak to takzvané bolo, tak sa to tak robilo. A samozrejme, druhá väčšina ľudí pláva s prúdom. Vzdorovať tomu, keď 100 ľudí niekam kráča, tak ten jeden ide oproti, je mimoriadne náročné, a to z hľadiska vnútornej psychiky, pretože máme to vo svojich starých vzorcoch správania, takže je oveľa pohodlnejšie, znesiteľnejšie, príjemnejšie a okrem iného to prináša aj benefit. Teraz nemyslím len finančný. Čiže drvivá väčšina tých ľudí nemusela byť takáto. Koneckoncov tá politika konkrétne vojnového režimu, ako vravím, to bola mimoriadne zabrzdená politika. Nikto nie je tak zabrzdený ako Hlinkova strana. Ak si ľudia myslia, že je to Smer alebo kotlebovci, nie. Ešte na desiatu bola Hlinkova strana. Oni celkom vážne, keď začal vojnový režim, škrtli napríklad evolučnú teóriu. na novo sa modeloval človek z hliny pred 5000 rokmi. Toto bolo fakt v školách. Čiže proste to bolo mimoriadne zadubené. Takže ja si fakt nemyslím, že tí intelektuáli a umelci toto naozaj žrali. Skôr sa prispôsobili. Išli tam, kde išli všetci. Bolo to spôsobené aj tým, že mali tú potrebu ako umelci sa prejaviť, že vedeli, že keď nebudú plávať s prúdom, tak ich diela nebudú publikované? Zober si mikrofon. Igor, nech sa páči, môžeš sa kľudne zapojiť do debaty. To je otázka len pre teba. Ja som len vtipkoval. Neboli by tie vily, neboli by tie finančné a materiálne benefity. To je jednoduchá odpoveď, taká ako včera, minule a aj dnes. Áno, ale namiesto toho, aby som ja ich chcel obhajovať, lebo v tej knihe celkom kvalitne zúrim, tak je pravda, že umenie bolo vždy na chvoste všetkého. Áno, tí ľudia sa mnohí zahojili aj vtedy aj v iných režimoch, dostali tie honoráre, ale stále sú to odrobinky oproti tomu, čo majú tí práve tí, ktorí pod tým slávikom akože majú vily a majú svoje desiatky firiem a generujú tisíce a tisíce eur. Takže proste je pravda, že existencia umelca v modernom svete, čím vlastne myslím, už posledné storočia, rozhodne nielen ten režim a ani nie 20. storočie, nie je úplne jednoduchá. Znamená to napríklad, že pripravovať nejaké divadlo, ktoré človek robí 3-4 mesiace, bez toho, aby bol akýkoľvek viditeľný výsledok, a až následne, čiže proste vždy to bolo trošku iné, ako ľudia, ktorí prídu pravidelne do práce. A toto je podobné, ako to je pri písaní knihy. To trvá strašne dlho na písanie knihy. a zároveň je tam ešte špecifická záležitosť s ohľadom na Slovensko, že naši bratia národovci v 19. storočí, keď sedeli nad tou mapou Horného Uhorska a kreovali modernú slovenčinu a moderný slovenský národ, tak im tak trošku unikla taká drobnosť, že proste v tej dobe nehovoriac, ale dnes nás je približne 3,5 milióna, myslím, etnických Slovákov, ľudí, ktorí čítajú v materčine a naozaj literatúru a píšu v nej. To sú dve poľské alebo nemecké mestá. To je nič. Tu neexistuje čitateľský trh, je tu mikroskopický čitateľský trh a to vytvára neskutočne dobrú platformu pre korumpovanie umelcov. Proste, že však tú knižku síce vydáš, ale v miniatúrnom náklade, ale môžeš toto a my ti zaplatíme tento grantík alebo niečo podobné, však nápiš tu ódu na toho Tisa a bude nejaký ten honorár. Tak toto je podľa mňa, to sú tie medové motúzy, ktorými tá moc práve takto uplácala tých umelcov. Tým ich nechcem ospravedľovať, len to chcem vysvetliť. A tej moci napríklad komunistickej nevadilo, že tí istí, ktorí písali ódy na Stalina predtým písali ódy na Hitlera? Kľudne. Zavštipkujme. Pravda je, že okrem iného to boli remeselníci a naozaj môžeme si myslieť čokoľvek o nich, ale taký Ján Kostra, vravím, napísal fakt kvalitnú Ave Eva, za vojny písal ódy na Stalina, na Tisa, potom zase po 1948. ódy na Stalina, pretože to proste vedel a niekto proste, kto to vie a kto to vie dobre, tak ten je využitý. Ale ja napríklad aj na tých besedách stále hovorím to, čo aj z tej knihy možno tak nevyplýva, že jedna vec je, že ja na galganov umelcov hovorím v tej knihe, ale šička, ktorá šila dovtedy obliečky, v 39. dostala zákazku a niekto predsa šil dvojkríž pre gardistov, tých, čo rozkopávali ľudí na ulici. niekto šil čižmy, napríklad Baťa, ten sa úplne, že totálne len čo nabehol režim, tak ponúkal v tlači krásne inzerciu dve čižmy na dobré rozkopávanie ksichtov, tak to tam nebolo, ale kvalitné gardistické čižmy, jedny v lacnejšej verzii, druhé v drahšej verzii. Toto všetko niekto robil, neboli to len umelci. Celá spoločnosť, výpravca vlaku, ktorý robil veľmi správnu vec, vypravil ľudí z bodu A do bodu B, zrazu sa spolupodielal na tom, že nahnali ľudí a on zatiahol tie dvere na deportačnom vozni. Hej? Čiže proste ono to tak bolo, že celá tá spoločnosť sa na tom takto podielala, okrem tých, čo vzdorovali. A tí umelci proste robili to, isté robili to aj vo fašizme, robili to v komunizme. Mnohí teda, mnohí vlastne, vravím, sledovali ten hlavný prúd. A to sa každému režimu hodí. Každý režim, zvlášť tento totalitný, potrebuje sa zaštíťovať niečím, že však umelci sú na našej strane. Prečo má Vlado Mečiar Paľa Haberu a Elán na všetkých svojich mýtingoch? Veď oni sú s nami. To nie sme len my. To nie sú len títo a títo a HZDS, ktorá zháňa ľudí, ale aj umelci. Veď oni pre nás spievajú a vidíte, ako pekne. No, tak to je presne to. Preto to ten režim robí a preto časť umelcov tomu podlieha nejakým spôsobom a kolaboruje s tým režimom. Teraz poprosím, aby opäť nám prišiel Marcel Duchoň zahrať. Dúfam, že Dávová psychóza nikdy nehrala ani nebude hrať na žiadnom politickom mýtingu. V každom prípade ešte chcem poprosiť, že tie obrázky tam nejdú. Ak sa niekto vyzná do Mac-u, tak aby to nastavil tak, lebo ja s tým neviem pracovať. Aby tie obrázky išli, aby ste naozaj mohli vidieť to, čo aj v tej knihe je ako vizuálny materiál. A teraz je Marcel. Nech sa páči. Toto som nazval Stredovek, keďže hráme pod šírym nebom, kde ľudia zúria, teda pár tónov. Ďakujem za pozornosť. Ďakujeme. Ďakujeme, Marcel. Igor Otčenáš, prekladáš autorov, autorky ako Hannah Arendtová, George Orwell, Timothy Snyder a podobne. Venuješ sa teda jazyku totality aj v rôznych obdobiach. Už sme to načali teda, že tí spisovatelia dokázali teda niektorí z nich plávať rôznymi totalitami. Je aj ten jazyk vlastne rovnaký v rôznych totalitách? A prečo to tak je vôbec, že o tom istom a takisto sa dá rozprávať? Teda nie o tom istom. Práveže naopak, protichodne, lebo tie ideológie vlastne, keď sa bavíme napríklad o fašizme a o komunizme, hovoria možno o zdanlivo veciach, ktoré sú v protiklade, ale hovoria spoločnými jazykovými formuláciami, spoločnými jazykom, rovnakými slovami dokonca. Ako je to možné? Vy ste to povedali a sám v tejto chvíli. Dobrý deň, že ste prišli, ďakujem pekne. Ja nie som ani politológ, ani vedec, sociológ, ani filozof. Ja som len prekladateľ, takže ja môžem zhrnúť niečo, čo som sa naučil za tých pár rokov, čo sa venujem tomuto typu literatúry. Omar spomenul teda, že som robil Hannah Arendtovú, robil som Georgea Orwella, to je veľký výber. A Timothy Snyder a takisto. a mne to príde tak, že vlastne, ak na otázku z toho, čo som pochopil teda pri prekladaní Arendtovej a čítaní Arendtovej, že sú vlastne také, povedzme, základné štyri oblasti, kde sa zhodujú totalitné režimy bez ohľadu na to, či je to červené alebo či je to hnedé a to je vlastne totalitarizácia, dehumanizácia, banalizácia a defaktualizácia. Totalitarizácia znamená, že vlastne jazyk, ktorým oslovuje publikum, musí byť totálny. Znamená, že nič nemôže narušovať tú celistvosť toho tej výpovedy. Nič nemôže polemizovať. Musí byť všetko v súlade, v línii s tým, ako je vytýčené, povedzme, ja neviem, stranícke nejaké uznesenie, alebo ako je to vymyslené v nejakých na tých čítankách, aby bol aktuálny. Nič sa nemôže proste meniť. Potom dehumanizácia znamená, že vlastne politický alebo zdanlivo politický odporcovia nemôžu mať ľudskú tvár. Musia mať vždy, musia byť buď prostitútky, alebo svine, alebo potkani, alebo ja neviem čo. Potom tá defaktualizácia, to je asi to najvýraznejšie, že vlastne načo sa otravovať s faktami. Fakty nie sú dôležité. Dôležité je to, čo vám porozprávame. A ako to porozprávame. A banalizácia znamená, že ten jazyk nemôže byť komplikovaný, ten jazyk musí byť úderný, jasný, tam musia byť vlastne heslá. Toto všetko spĺňa Hannah Arendtová v tej veľkej knihe, tej slávnej knihe o totalitarizme. Vlastne ona to rozoberá, tá kniha má asi 800-900 strán, rozoberá to vlastne aj z pohľadu toho, že je to žena, ktorá si prežila vlastne svoje, ako Židovka musela vlastne utiecť z fašizujúceho sa Nemecka ešte za Weimarskej republiky. Takže vlastne ona to z vlastnej skúsenosti zobrala. bez toho, že napríklad, že by tušila vlastne, akým spôsobom sa to formuje v Rusku. To vedel zase George Orwell, ktorý zase nebol filozofický autor, ale ktorý bol skôr, tak by som povedal, v tých dvoch slávnych dielach Zvieracia farma a 1984. To bol autor, ktorý vlastne uchopil ten svet politicky. Ale na otázku Omarovu môžem odpovedať to, že vlastne naozaj ten spôsob, tie štyri fenomény, definované voľne, ktoré som tu interpretoval podľa Arendtovej, vlastne oni definujú rovnako, sa vzťahujú aj na totalitu komunistickú a na totalitu fašistickú. Rozdiel je samozrejme len vo forme, ale rozdiel je možno v heslách, rozdiel je možno v nejakých interpretáciách, vyjadreniach, ale v princípe je to vlastne to isté spojenie, a to všetky tieto štyri kritériá. A keď si to zoberiete, jednotlivé diela sovietskej avantgardy, sovietskeho socialistického realizmu povedzme po roku 30, 36, 37, keď dá po tých veľkých stalinských čistkách. A keď si zoberiete vlastne to, akým spôsobom sa vlastne uchopili fašisti a samozrejme génius manipulácie, propagandy, Goebbels, ako uchopili tieto štyri fenomény, tak vám to dá dokopy vlastne celý jazyk, celú výpoveď a všetko vlastne o týchto systémoch. Ja uvažujem vlastne o tom, že o týchto fenoménoch, o jazyku a totalite prichádzam ale k takým aj na základe skúseností, ktorú som zažil v tých čítankách, asi viete, o čom hovorím, že dochádza vlastne k situácii takej, že ja si kladem otázku, ale je vlastne tento jazyk, nie je to náhodou spoločenská potreba toho publika počúvať takýmto spôsobom jednoduché správy. Je to publikum schopné počúvať komplikovaný jazyk, komplikovaných skutočností? Nie je to vlastne, tak povediac, v úvodzovkách objednávka politického publika vo vzťahu k politikom, aby rozprávali jednoducho, aby nehovorili, lebo ľudia nechcú počúvať pravdu. A keď je tento fenomén, keď sa zvediem, že áno, tak potom už len na tvorivosti toho daného politika, jeho rétorické, verbálne schopnosti na tom, ako hlboko je nemorálny, nemravný, ako je schopný proste, že nemá žiaden stud, akýkoľvek minimum studu hanby, alebo reflexie v ňom je. Potom závisel na tomto a vlastne ten jazyk a ten spôsob vyjadrenia tej politické situácie je taký, aký je. Takže ja by som nie vždy obvinil jazyk ako taký. Vlastne nemôžem, že to je fenomén trošku mimo, ale jednoducho, že niekedy ten výraz, ten obsah toho, čo vlastne tá výpoveď hovorí, je vlastne akoby bola vyžiadaná v samotnej spoločnosti, že tí ľudia to tak chcú počúvať. Tí ľudia už sú rezistentní na akékoľvek fakty, hovorím som o tej defaktualizácii, že im to úplne jedno, čo rozprávate. Ja zhodokolo si teraz prekladám takú knihu, vyjde niekedy v novembri, volá sa to vo Weimarskom Nemecku, ako som to tu spomenul a tam je taký príklad, keď sa Hitler drál k moci, tak na nejakej na nejakej nejakom mítingu povedal, že, alebo ľudia mu niečo povedali, že im je to jedno, aké budú ceny chleba, či sú, či bude cena vysoká alebo nízka, oni chcú národnosocialistické ceny. On im to sľúbil, to znamená, že vlastne on im sľúbil absolútnu iracionalitu. Ľudia proste uverili v iracionalitu. Vo chvíli, keď máte takéto publikum, tak vlastne ten jazyk je len nástroj a hovorím ešte raz, je to vaša schopnosť, verbálna schopnosť, ktorá je metafora a nehanebnosť, ktorá je vo vás, ako to o tom publiku podáte. Existujú slova, ktoré totalita nepoužíva? Alebo dokáže si totalita naozaj privlastniť všetko v tom orwellovskom zmysle mier je vojna, láska je nenávisť? No tak samozrejme, Orwell preto hovoril, že mier je vojna, a má tie tri fenomény tam. Ale ja si myslím, že totalitný jazyk zlyháva vo chvíli, keď sa dotýka priamo osobnej skúsenosti. Bolesť, smútok, empatia, smrť, láska. Tam už totalitný jazyk nemá nejaké veľké pole pôsobnosti. tam je už človek sám so sebou, tam už nie je vystavený ampliónom, ako boli kedysi, ja neviem, v tých časoch rozhľad, alebo aké sú dneska sociálne médiá, tam je už človek sám zo sebou a tam už vlastne tá totalita vlastne nemá na neho vplyv. Nakoniec Orwell, myslím, v 1984 hovoril o tom, že vlastne boj Winstona Smitha je vlastne o tom zachovaní súkromia. Lebo keď sa toto nezachová, a keď to už dojde tak, že vlastne aj tam je človek sledovaný, ani tam už nemôže byť sám sebou, ani tam už nemôže používať slová, ktoré chce, tak jednoducho v tej chvíli je ten človek hotový. Je koniec. Za spoločnosťou, za všetkým. Ja ešte nadviažem na to, čo si hovoril o tej jednoduchosti jazyka. Peter, ty si ale ukazoval, že vlastne aj na titulkách novín vychádzali básne a to predsa nie je úplne jednoduchý jazyk. Čiže ako to je, že totalita pracovala s poéziou, kde sú teda rôzne metafóry a podobne, že to nie je taký úplne jednoduchý priamočiary jazyk. Bolo to tým, že pred 100 alebo 80 rokmi boli ľudia možno zvyknutí inak vnímať jazyk, ako ho vnímame dnes? No ide o to, aké básne vychádzali v tej dobe a zvlášť aké básne vychádzali na titulke novín, aké básne boli žiadané a posúvané verejnosti. To boli skrátka tvorivé účelové diela. To znamená, že ten autor, aby sme sa dostali do reality, v roku 1940 ešte dva roky zostávajú do deportácií Židov, ale v novinách, ako dnes je reklama na toaletný papier alebo niečo podobné, ja neviem, na čom všetko sú reklamy, ale proste bolo napísané, že na národe je ťažká hnida, kto dnes kúpuje u žida. A tam to už začalo byť a potom vlastne to prechádzalo do toho, čo aj tí umelci a spisovatelia tvorili. Ak môžem, tak by som jednu krátku pasáž. Lebo jedna vec sú práve tie... Počkaj, ti podám. To je tu hodne nebezpečné. Dobre. akože pomerne známe sú tie alebo dá sa dohládať tie slogany, ktoré proste tá ozbrojená päsť, tá Hlinkova garda, neskôr ŠtB a podobne hlásali z tých tribún a z tých plagátov, ale podľa mňa je zaujímavé práve to, že spisovatelia, ktorí proste naozaj v praxi sú to naozaj vzdelanci, ľudia, ktorí prečítali veľa tej literatúry, takže proste, že kde to dokázalo dochádzať ja som to nakrát spomínal pred diskusiu tak neformálne, že slovenčina poskytuje rôzne výrazy, ktorými sa dá niečo označiť a pokiaľ chcem povedať, že niekto je Žid, tak je to veľmi neutrálne. Ale pokiaľ chcem povedať, že ja tým človekom odporúčam, tak poviem Židák. A napríklad zaujímavé je, že v tej dobe napríklad bolo aj slovo Židula, čo bolo proste pre Židovku, ale tam je to zase, nie je to už bezpríznakové, to už naznačuje, že tá Židula je proste špinavá, má veľký nos, vyciciava nás a je najvyšší čas ju vyviezť. Tak tento jazyk proste už bol v tej dobovej lexike, ale zároveň je zaujímavé, a to práve takú krátku ukážku teda by som chcel dať, že je napríklad akože spisovateľ jeden, on nie je nič zásadným, ale práve takéto diela naplňali tú dobovú tvorbu, tak jeden z ľudí, ktorý proste potom po vojne akože utiekol a kto bol na tej vlne, on sa volal Hrtús Jurina. Bol to básnik, akože kysucký rodák a vlastne bol forsírovaný v tej dobe, dožil v Austrálii, kde utekali zločinci, tak ako do Južnej Ameriky a do USA, ktoré takisto prijímalo vojnových zločincov bez najmenšieho váhania. No tak akože nájdete v dnešných matičných novinách napríklad charakteristiku tohto autora Hrtúsa Jurinu, že bol to básnik, ktorý miloval pravdu a nenávidel bezprávie. Ale zároveň v dobe, tri mesiace pred deportáciami, sa v dobovej tlači najdú texty, v ktorých on opisuje českých občanov, ktorí sú v tej dobe už vyhnaní zo Slovenska vulgárnym spôsobom aj učitelia. On ich doslova označuje ako burinu, ktorá prerásla nad naše hlavy a zahlúšila to, čo malo kvitnúť. táto burina musí byť vytrhnutá. A doslova, keď potom opisuje Žida, tak on ho prirovnáva v poviedke upír nad vrchom k upírovi. A iba podotýkam, že je to teda ako v decembri, čiže proste hneď vedľa toho je rozprávka Ježiško sa blíži. A on akože opisuje to takýmto spôsobom, že David Brownstock vlastne bol upír, ktorý roztiahol nad dedinou svoje krídla a potom už len vysával krv a miazgu. Potom ho pripodobňuje teraz k syslovi. Vytopiť tú syslovu dieru. A on, sysel, začal vyvaľovať okále, blýskajúce sa zlosťou. Ježil srsť, sipel. Najradšej by bol vystrčil pazúry, aby mohol papuľou švacnúť. Vidíte, to je on, to je tá hnída, čo sedí na vašom tele. Hnída židovská. A potom prichádza taký povinný, rasistický happy end. V tom 1939. prišli však už dobré časy, nebudú nám už takto dedinu kaziť. A nielen tejto dedinke, ale na celom Slovensku jedného dňa celá tá háveď odtiahla kamsi. A zaujímavé je, že proste toto vyšlo v dobovej tlači na strane víkendovej, kde bol titulok pre zábavu. Vedľa bola krížovka a toto ako to chcem povedať, že proste neboli to len fanatici, čo lepili plagáty na uliciach, gardisti a už naozaj posledné. Tento istý autor, teda autor, ktorý miloval pravdu a ľudskosť a toto, ako vravia Matičiari, tak potom akože ma jednu takisto a to už je, to už podľa mňa hraníči presne s tým a toto isté, tato lexika bola podobná napríklad aj v nacistickej publicistike, kde opisuje proste Žida doslova ako satanský výtvor. Teraz budem citovať. Žid len tak diabolsky chechtal a teraz ako tí dedinčania, ktorí vedia, čo to je žid. Che, che, che, pijavica jedna, prisala sa na telo, tak prefíkane, tak špinavo, fuj, najradšej by rozsekali na tisíc kúskov celé to hniezdo špinavej židovskej pelechy. No a potom samozrejme zase ide happy end. Prišla Slovenská republika, poslala preč burinu, poslala preč píživníkov, židovské krčmy zavrela a to sa ľúbilo dedinčanom, ako pricvikli tú pijavicu do železných klieští práve na tom najlepšom mieste. sa zažrala do slovenského tela a potom kántrila a cicala všetko. No a po takýchto didaktických príbehoch už mohli potom prísť deportačné vozne. Toto je vlastne aj príklad toho, čo Igor spomínal, tá dehumanizácia. Ja som chcel ešte povedať na margo toho, že keď si sa pýtal, že prečo sa tam básničky na prvých stránkach dávali, Peter dobre povedal, že to bol účel samozrejme, ale účel možno zovšeobecnil by som to v tom, že vlastne ten režim, napriek tomu, aký bol, že bol vlastne primitívne krutý, chcel plniť, hrať zdanie nejakej intelektuálnej úrovne. To znamená, že vlastne ako básnia a spisovatelia a ľudia, ktorí vlastne tvorili nejakú intelektuálnu úroveň tej spoločnosti, boli tí, ktorí chceli samozrejme slúžiť, alebo ktorí písali takéto veci, tak boli vysúvaní do popredia. A aby sa ten režim mohol nejakým spôsobom hrdiť, že vlastne to nie je. A teraz je jedno, či to boli fašisti alebo komunisti, len režim robotníckej triedy, ale že to je ako spojenie robotníckej triedy s intelektuálmi. A aby to nebolo len o židoch, samozrejme, tak ja by som vrátil by som sa do Ruska 30. rokov, tak zoberme si triedu kulakov, ktorí mali so Židmi spoločné a napriek tomu vlastne to isté ich postihlo. Nechcem to porovnávať, aby mi to nevyznelo zle. Jednoducho, niekoľko miliónov ľudí bolo vyhladovaných na Ukrajine a to nebolo, to nemalo nič spoločné s rasou, to malo spoločné len s triednym bojom takzvaným a takisto vlastne objavili sa desiatky, desiatky básní, pamfletov proti tejto skupine ľudí, ktorá nebola vyvážaná do plynu, hovorím ešte raz, nechcem vôbec porovnávať, ale faktom je, že na tej Ukrajine zahynulo 3 milióny a neviem koľko ľudí v 30. rokoch hladomorom. A potom, keď to vezmeme, už to nie je žáner spisovateľský alebo literárny, ale žáner tzv. verejných listov. Keď sa vešali komunisti v 50. roku u nás, tak sa objavilo to, ako podniky spisovali petície, obeste ich. Tam už bola tá dehumanizácia tieto, keď už nie pijavice, ale ja neviem, čo to boli za škodcov komunizmu, Československa. A keď si zoberiete súdne procesy v 50. rokoch so Slánskym, a keď si si pozriete na internete, to je na YouTube, keď vidíte toho Urválka, toho generálneho prokurátora, teda obžalobcu, akým zanieteným, s akou nenávisťou ten človek rozpráva, dehumanizujúc tých ľudí, ktorí sedeli tam pred ním, Slánsky, Clementis a ostatní, tak to váš ako skutočne, ako až vám idem ráz po chrbte, keď to počujete a viete vlastne, že ako to celé dopadne, vie to ten Clementis, vie to ten sudca, vie to ten, čo to režíruje, vedia to všetci, akorát nevie to ten ľud, ktorý to možno ani vedieť nechce. Ja napríklad takisto, to je zaujímavá poznámka bola, že rozhodne tam nejde o jednu skupinu ľudí, ani dokonca o etnícku. Môže to byť sociálna skupina, akákoľvek názorová. Poukážem na to napríklad presne stalinské procesy v Československu, keď vešali absolútne nevinných ľudí, dokonca vešali partizánov a partizánskeho napríklad veliteľa Žingora, ktorý naozaj na Turci velil niekoľkým stovkám chlapov a bol to naozaj hrdina povstania a týchto absolútne nevinných ľudí, keď vešali, tak sedem dní predtým na titulke Pravdy, čo boli stranické noviny komunistické, Dominik Tatarka japal to, z akej kloaky toto vyliezlo. Tak takýmto jazykom je to celé napísané, totálne dehumanizačným A ja v tej knihe definujem, ja teraz polemizujem s viacerými, ktorí sa práve definujú ako liberáli, kde definujem, že Dominik Tatarka sa v tejto chvíli spolupodielal na vraždení. Pretože jedna vec je bolo politbíro, réžia z Moskvy a zároveň ďalší človek bol ten kat, ktorý to reálne ich vešal, ale títo ľudia sa spolupodielali na vraždení. Sedem dní pred zavesením, obesením absolútne nevinných ľudí toto vyjapať, je niečo, čo si naozaj zaslúži pozornosť, že kam napríklad dokáže klesnúť degradovaný, vybičovaný jazyk a u osobností, ktoré naozaj ovládali jazyk, poznali Baudelaira, poznali kvalitnú poéziu, to rozhodne neboli primitívi, boli to vzdelanci svojej doby a dokázali takýmto spôsobom znetvoriť a znásilniť vlastne to, čo máme ako obrovskú prednosť, tú komunikáciu a jazyk a slova a schopnosť vyjadrovať sa. A že vlastne, že kam sa to dokázalo dopracovať? Od pravekého umenia, keď niekto namaloval diela, z ktorých sme fascinovaní a sú tisíce rokov dozadu a sú fascinujúce, takže vlastne vlastnú tvorivosť, takto degradovať na niečo takéto odporné, tak to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som tú knihu urobil. Ja ešte by som chcel dodať k tomu, ja som tu niečo možno nemiestne spomenul, že tí ľudia to robili pre peniaze, pre materiálne výhody, ale my sme nežili v 50. rokoch a my sme nežili vo fašistickom Nemecku a k tomu treba povedať ako jednu vec, tu bol aj normálny fyzický strach o život. Že to je, nám sa to ľahko možno teraz hovorí, ale to je motivácia, odhľadním od ideológie, že mnohí boli aj presvedčení o tom, že to je správne a tak dále, ale veľa ľudí malo proste normálny biologický strach z násilia, z vlastnej smrti, z toho, že vlastne zmiznú kdesi v kobkách, v katakombách, v ŠtB, alebo KGB, alebo čo to tam, Čeka, alebo NKVD. A že jednoducho tá ich angažovanosť bola motivovaná, motivovaná, bola vynútená doistým spôsobom aj týmto fenoménom. Ja by som to nepaušalizoval, neospravedlňujem. My nemáme vlastne právo, my môžeme konštatovať, Ja som Petrovú knihu čítal, ale ja si vážim, pretože tam nie je nejaký odsudok. Tam je proste faktológia postavená, takto je to na nás, na čitateloch, zobrať si vlastne z tej knihy rozbor tej danej situácie. Každý z nás by mal vedieť, čo bolo za tým, prečo to tak bolo. A ja som rád, aj pretože tá kniha vyšla, lebo to je istá taká demitizácia. a tu sa naozaj u nás literatúra a to zo starých čias ešte konáva, že spisovatelia sú svedomím národa, čo je samozrejme sprostosť, ale tak sa to tu mýtizovalo u nás, takže táto kniha prispieva k tomu, že to boli normálni ľudia, mäso a kosti. Áno, nemali by sme súdiť, v každom prípade na to tu ani nie sme, ale ja sa spýtam ešte v súvislosti aj s tým, že Igor, ty prekladáš a Peter spomínal, že Slovenčina je veľmi špecifická v tom, že dokáže pracovať s tým jazykom svojsky alebo vie možno tvoriť niektoré aj dehumanizujúce alebo iné slova tak, ako iné jazyky to nedokážu. Do toho musím vstúpiť na obranu slovenčiny. Slovenčina dokáže... Ja nesúdim slovenčinu, neodsudzujem. Ja len sa chcem spýtať, že ako to je teda v preklade a v tom strácaní, alebo v preklade, alebo v nachádzaní. Ale dobre, zastav sa. Jedna jediná vec. Naozaj máme výraz Žid a Židák. ale zároveň slovenčina dokáže čo angličtina trápne little house, my máme nielenže domček my máme domčúrik to sa podľa mňa v iných jazykoch nedá viedliť, my máme trojitú zdrobneninu takže proste, že my máme, je to aj do jednej strany do tej agresie, ale je to aj do tej zjemnejúcej áno, ale to je krásne na slovenčine veď to je naozaj tieto diminutíva aj židák, aj židáčisko ešte to je ešte ďalšia pridaná hodnota alebo židáčik Ale to má zaujímavé z hľadiska. Vráťme sa teda späť k jazyku ako takému a možno v tom preklade, ako toto funguje, ako prekladače sa vyrovnávaš s týmito vecami. Spisovatelia, alebo tí autori, ktorých som prekladal, to nie sú autori fikcie, to znamená, to nepíšu romány, to sú historicko-sociologické, filozofické knihy, tam sa vlastne ako s takýmto fenomenom nepracuje. Ale aby som nadviazal na to, čo povedal aj ruština je v tomto kontexte, možno slovanské jazyky, Tam máš tiež jevrej, jevrejuška, jevrejka a takéto, tam sa dá tiež vyhrávať, ako tá ľudová tvorivosť, keď chceš niekomu ublížiť, je ako tá zásadná. To je v anglosaskom jazyku, ale v nemčine je to tiež takto tvorivé, musím povedať. A hudba je samozrejme tiež veľmi tvorivá a poprosím v tomto momente Marcela Duchoňa, aby nám opäť zahral a aby sme sa teraz preniesli kam? Boli sme v stredoveku? Juhozápadne. Juhozápad. Teraz veľmi horúcich oblastí. Ďakujem. Ďakujem za pozornosť. Ďakujeme Marcelovi. Áno, je tu už tak teplo ako v Andalúzii. a no premiesnime sa do súčasnosti dnes teda namiesto cenzorov máme rôznych komunikačných stratégov, politických marketérov namiesto veľkého brata máme veľké jazykové modely a všade pritomné algoritmy. Mňa by zaujímalo či tieto mechanizmy známe z totalitných režimov minulosti vieme pozorovať aj dnes. A v akom kontekste? Či opäť sa dostávajú do politického jazyka alebo nebodaj aj umeleckého? Tak napríklad ja môžem povedať, ja zároveň som aj publicista, čiže sa pohybujem v tej novinárskej oblasti 25 rokov. Tak ako, samozrejme, že to zaznieva. Myslím si, že niekedy sa na Slovensko sami Slováci dívajú hyperkriticky a tá realita vie byť hodne drsná, akože aj inde, aj na západ od nás, ale je pravda, že ten jazyk napríklad politikov bol vždy pomerne dosť na Slovensku, teda v strednej Európe, dosť obhrublý voči kritikom moci, a tým rozhodne nemyslím len novinárov, ktorí strašne radi na to poukazujú, ale sú to napríklad aj v regiónoch, tam môže byť občanské združenie a veľmi zhadzujúcimi výrazmi sa o tom dá takisto označovať tých ľudí, a s týmto veľa pracujú a po tom, čo si tak ja všímam, tak to už je od čias mečiarizmu, teda ja som tá generácia, ktorá to zažívala a pokračuje to dodnes, tak to je napríklad taký zvláštny narratív pre mňa, že veľká časť populácie namiesto toho, aby volila svojich nejakých politických zástupcov, akýchkoľvek, ale takých, čo ich nejakým spôsobom presahujú a budú nejakým spôsobom ich zastupovať, tak častokrát je to také, že je to síce blbec alebo chuj alebo podvádza, ale dobre hovorí. No tak to je to. A toto využíval Slota napríklad, to boli všetky tie hlášky pred 25 rokmi na Cigáňov treba malý dvor a veľký bič. A toto napríklad aj Fico, ale nie len on, rozhodne nie len on, dosť uchopili a začali s tým pracovať. No a potom akože sú to fenomény akože moderných médií, takzvaných sociálnych sietí, ktoré doslova z tohto vlastne si urobili biznis vlastne z tej eskalácie a ustavičného gradovania toho, čo sa vlastne dá zo seba vychrstnúť, vypľuť, ale je to aj mimoriadne neoriginálne, mimoriadne neoriginálne, ale zároveň to naozaj, ako to tu aj zaznelo, ako to aj spomenul, stále to zabera. Stále to do veľkej miery zabera pre veľkú časť populácie a každý má ten svoj tábor a konvenuje práve táto schopnosť takto aj dehumanizačne degradovať ten jazyk na úroveň pľuvancov. To je môj pocit, že tam vidím ja veľmi veľkú podobnosť medzi rôznymi totalitnými režimami a dneškom, ale opakujem, rozhodne nielen dneškom na Slovensku. Ja by som na obranu sociálnych médií povedal jednu vec. A práve preto, lebo robím teraz tú knižku o tom Weimarskom Nemecku. V podstate to je kniha, ktorá opisuje to, ako je možné, že sa z demokracie stane fašistický štát v priebehu nejakých, ja neviem, piatich rokov alebo koľkých. Takže na obranu sociálnej médii musím povedať to, že sociálne médiá v 30. rokoch alebo v druhej polovici 20. rokov 28. a tak do 30. roku neexistovali. A pri k tomu sa Hitlerovi a fašistom nacistom podarilo zblbnúť celý národ, ktorý vlastne za 5 rokov totálne preklopil a totálne sa dehumanizoval, totálne sa sa vlastne odstrihoval tých klasických nemeckých intelektuálnych koreňov, ako by som to takto povedal. A to neboli, neexistovali sociálne siete. Tým sa povedali si to, že vlastne sociálne médiá, fajn, to je normálne fantastický technický vynález. Ja by som povedal, že je absolútne na hranici geniality. Lebo keby niekto mne povedal v roku 80, keď som mal, ja neviem, 23 alebo 24 rokov, že čo to je internet a že v telefóne ale v telefóne budete mať celý svet a všetko. By som nepochopil, čo to je. Takže vlastne sociálne médiá len odhalili, že v hlavách tých ľudí je taký istý hnoj vo väčšine, ako bol v 30. rokoch, ako bol predtým, že to sa stále opakuje. Preto je potrebné používať priberný jazyk, jednoduché heslá, že sa to stále dokola opakuje. Opakuje sa to dokonca v súčasnosti, keď nemáme vlastne, nemôžeme v tejto chvíli akokoľvek hovoriť o nejakej totalite. Ale hovorím o tom, že ten jazyk sa zase zneužíva. Posledný príklad, vlastne ústavný súd sa zahral vlastne na gramatického arbitra alebo vysvetlil kolektív, že čo je slovo bezodkladne. Vedeli sme to, my vedeli to, oni vedeli to všetci, že čo to znamená. Napriek tomu to proste používali, napriek tomu s vážnou tvárou nám rozprávali a hovorili, že to vlastne neznamená to, čo to znamená. Takže vlastne, že ten jazyk sa dá zneužívať aj v situácii, keď nemôžeme hovoriť o nejakej totalite, alebo že by vlastne všetky médiá slúžili v tejto chvíli aktuálnej politickej moci. Alebo ten nešťastný, čo rozprával, že sovietske, alebo Rusko, to nie je náš nepriateľ, to je nepriateľ. To je s vážnou tvárou človek a to nemáme totalitu, to nemáme vlastne, nemajú pod kontrolou médiá. Chvála Bohu dúfam, že nikdy nebudú. Alebo keď niekto spovie, že na Ukrajine prebieha špeciálna vojenská operácia. A toto všetko, keď to zoberie dohromady, vlastne ten jazyk je zneužívaný. Nebude si byť totalita, je zneužívaný ten jazyk. A nie je náročnejšie odhaliť to zneužívanie v demokracii ako v totalite? No tak práve to, že tu môžeme hovoriť, že máme priestor na to rozprávanie. Takže ako odhalujeme, rozprávame o tom. A otázka je, že koľko ľudí tomu rozumie. A ešte nezhoršuje to aj to volanie po slobode slova? No veď tam ide zase o to, čo ja kritizujem, že čo chce pán Zuckerberg a Musk? Oni chcú slobodu klamať. To je to, o čom ja hovorím. Lebo jedna vec je, že naozaj nacisti využili, absolútne využili, skanibalizovali, vysali, no úplne ultranové médium, rádio, fajn. A samozrejme kinematografiu a ďalšie médiá. Ale dnes je to naozaj tak postavené, že nejaké algoritmy, nejaké robotické veci tu proste valia do ľudí, do lievíku iba to, čo ich vedie k interakcii a absolútne bez ohľadu na to či to je pravda, či to je zúrivosť nevidia si naozaj tí ľudia do očí a pravda je, že z toho sa poučiť, čo sa môžeme, a to si myslím aj dnes tak ako aj vtedy, možno nepovedať ten prvý výraz, čo nám padne na jazyk rozhodne si nemyslím, že to proste robí jedna zlá strana tej druhej dobrej strane. Na Slovensku je to naozaj zakopový boj a ja som to povedal predtým, prediskusioval a naozaj s tom myslím, že tak ako je odporné povedať o niekom, že je židák, tak napríklad nájde človek aj v liberálnom tábore ľudí, ktorí dokážu v druhej vete odmietajú rasizmus, odmietajú toto všetko, naozaj autenticky sú za ľudské práva, za slobodu a v druhej vete povedia niečo, že no a tam tí čiernoprdelníci. No to takisto nie je normálne. Nie je normálne povedať o niekom, kto je proste veriací, takýto výraz, pretože to je to isté, ako keby povedal židák. A proste toto si treba uvedomiť, možno, že Luther v stredoveku povedal, však on bol stredoveký kazateľ, takže on sa rozčuloval dosť autentický a niekedy aj vulgárne, vtedy tam neboli nejaké cenzúry a on ale povedal, takisto asi to aj poznal aj podľa seba trochu, že slovo, ktoré raz vypustíme z úst, už za krylo nechytíme. A možno, že toto, že premyšľať o tom, iná vec, to je otázka na nás samých, čo ja vravím. No ale ako, čo riešiť s lídrami, ktorí toto lejú ľuďom do hláv, to je úplne už iná téma. To je už úplne iná otázka, pretože dnes v polminútovom videjku naozaj treba úplne toto celé vyvracať, navrstviť do toho, do toho, defekovať do videa nejaké slová a tie slová práve zaujmú, lebo ľudia sú už tak znudení akýmkoľvek normálnym obsahom, že aj pri tejto diskusii by ste zaspávali, lebo my sme na nikoho nezúrili tu takým spôsobom, že ho treba spáliť alebo... Ale ako tu pozerám, tak ešte ste nezaspali, čo je úžasné, takže tu máme príklad, že sú aj ľudia, ktorým nestačí to polminútové defekačné videjko, ale ak by ste sa chceli niečo teraz spýtať mojich hostí, tak pokojne môžete nech sa páči, ak má niekto nejakú otázku alebo nejaký komentár. Mikrofón podáme. Alebo možno nie. Tak hovor nahlas, lebo ty káble neviem, či doťahnu. masovokomunikačné prostriedky. Ale faktom je, že zatiaľ nezablokoval internet a že môžeme sa tu rozprávať, že vám nikto nezakázal toto. Faktom ale je, že keď tento festival má nejaký príspevok od fondov na podporu umenia, takže ho nemusí dostať. To je pravda. Ale zatiaľ nežijeme v totalite. Ale s tým aj súhlasím. Samozrejme. Ale... Ja zase som na otázka, či sa nestotalitnieva už. No práve to a ja súhlasím s tým, že sú to veci, ktoré človeka môžu štvať, treba ich riešiť, treba ich kritizovať, ale už len to, že sa o nich slobodne môžeme rozprávať, tak to rozhodne nie je totalita. Totalita by bola, keby tí ľudia boli vyletení, keby vláda do troch mesiacov nacistí tri mesiace potom, ako prevzali moc, mali postavený dachau pre politických odporcov. To bolo dávno pred Židmi. Čiže chcem tým povedať, že áno, sme v kazovej demokracii stredoeurópskeho typu karpatského, ale stále sme v demokracii. Toto je podľa mňa, tieto nuánsy pre mňa sú veľmi dôležité, pretože človek, ktorý naozaj vidí, čo v tých dobách naozaj sa reálne dialo, to bolo pár hodných kilometrov ďalej posunuté. Okrem iného si myslím, že vplyv slovenské televízie a rozhlasu postupne tak či tak klesá, jednoducho. Teda ja o tom, že súdia podľa seba, ja neviem, kedy som, či 20 rokov, naposledy videl slovenskú televíziu a rozhlas, ja neviem, čo počúvam, či Vlnu, či čo to je, a to je všetko. Lebo dnes ten obsah na internete je tak obrovský. Máte veci, ktoré, vraciam sa do minulosti, Pavol Karol mal 85 rokov včera, ak sa nemýlim, takže aj napríklad takéto veci, že to v rozhlase to nie je ani v televízii, nepotrebujem. Tento typ médií nepotrebujem. Príklad vám poviem, že vlastne nedávno som počúval nejakú reportáž z Ruska na YouTube a tam hovoria, že vlastne rusovaním párdňové zavieranie neserie to, čo sa teraz deje, ale serie ich to, že im vypínajú internet. To je... A to by aj tu na Slovensko možno začalo trošku viac, ako s nejakou televíziou alebo s nejakým rozhlasom. A zároveň presne aj to je tá pravda, že pokiaľ by to naozaj išlo do týchto vôd, režim, ktorý ja opísam v knihe ten vojnový, netreba zabudnúť, že dokonca už predtým, ako vznikol, už posledné mesiace predtým zrušili celú politickú opozíciu. Zrušili úplne všetky slobodné noviny, zostali len noviny hlinkovej strany. Urobili fejkové voľby, kde človek mohol voliť jednu jedinú stranu a ešte na to celé dozerali tí primitívi z hlinkovej gardy, niečo na spôsob dobových kotlebovcov a tí pozerali, či teda dávate fajku na tú jednu stranu. Proste, že dnes by na tieto slobody siahnuť, by podľa mňa nebolo tak rozhodne jednoduché ako v tej dobe. Táto spoločnosť sa naozaj posunula za 30 rokov, aj keď sa to niekedy nezdá, ale naozaj posunula v takom Rusku, kde naozaj tá tradícia rozhodne nie je žiadna, ani nebola. Tam to proste je kazové dlhodobo. Tak ako ja si myslím, že v európskych štruktúrach by to bolo veľmi, veľmi náročné. Dokonca, keď ešte poviem jednu vec, v Maďarsku, koľko sa o to snažil Orbán. A proste akože... Áno, a porobil naozaj veľa zla, ale stále to ešte, bola to kazová demokracia, stále tam, a konec koncov to znamená, okrem iného aj to, že padol vo voľbách. Plus ešte k tomu, samozrejme, je tu aj, nech sa povedať, že nejaká brzda, lebo ako by sa to nazvalo, je to ešte Európska únia, Európske peniaze. Ako pragmaticky, treba to takto brať, ako tí, čo to nezvládnu, alebo ja neviem, či, ja sa asi pochybem, že Fico by bol až taký úplný idiot, ale jednoducho Európska únia je nejakým spôsobom záruka, že sa to nezvrhne do nejakého, ani do toho typu totalitného štátu, nie Ruska, to už vôbec nie, nejakého Bieloruska povedzme, niečo ako meká totalita, alebo ja neviem, ako diktatúra. Ja by som sa rád vrátil späť k debate o jazyku, už sme trošku zašli do možno politológie, ale to vôbec nevadí. Mňa by ale zaujímalo, že Igor to aj spomínal, že vlastne stále ten jazyk, že sa to stále opakuje. Vidíte možno, keď aj hovoríme o tom, že ešte nie je tak zle a snažíme sa aj ukončiť, aby sme tú debatu možno ukončili pozitívne, ak sa vôbec dá, že či ten jazyk sa tiež vyvíja v tom, že možno začína alebo je trošku rezistentnejší voči tomu už tej skúsenosti s rôznymi totalitami, alebo to skôr nevidíte ružovo, že stále dokáže byť zneužitý a možno aj ochotne zneužitý? Ak by som mohol povedať, ja teraz by som už asi jazyk odsunul v tomto kontekste nabok, aby som povedal, že tu začína byť zneužívaná obraznosť, obrázky, deepfake, a ja neviem ako, lebo ako čítanie, ktoré sme konštatovali, číta sa čím ďalej, tým menej, Takže vlastne dopad jazyka ako takého, ako materiálneho komunikačného prostriedku, je menší, ako bol kedysi, ale dopad obrazových manipulácií je obrovský. To je ten rozdiel. K tomu jazyku ja môžem povedať, že vlastne ja som ním celý život, pre mňa je jazyk remeselný nástroj, keď píšem knihy alebo do novín. A ja si myslím, že jazyk nie je nejaký Janko, ktorý sedí vedľa pristála. Jazyk spolutvorím aj ja, spolupodieľam sa na ňom aj ja. A každý z nás, podľa mňa, má tú spoluzodpovednosť. A napríklad ju má aj v tom, akých lídrov si volí, akým spôsobom sa aj on sám je schopný vyjadrovať o názorových oponentoch. Napríklad o niekom, kto naozaj môže mať úplne iný názor na veci a akým spôsobom ho ja viem prijať. Môžeme sa polemizovať do krvi, ale zároveň toho človeka si môžem vážiť a nemusím ho dehumanizovať práve tými výrazmi. Inak, ešte sa chcem opýtať, tam bola ešte nejaká otázka. Áno, práve som chcel dať ešte priestor, ale to si pekne povedal, s tým by sme aj mohli potom také heslo o to, že používajte jazyk s rozumom. Ale aj so srdcom. Ale aj so srdcom, áno. Takže ten balans rozumu a srdca. Ale ešte niekto, ak sa chce niečo spýtať, nech sa páči. Ja som sa ešte hlásil odtiaľ, že tam... Hlasnejšie poprosím. Na tú minulosť som sa chcel ešte spýtať, že popísali ste, že ten mainstream bol poriadne škaredý. A či ste narazili aj na nejaký disent toho obdobia tej Farskej republiky a to po mojom. Či boli nejaké... Ako ten disent vyzeral? Či boli nejaké osobnosti, ktoré to ustáli? Rozhodne boli, tak ako v každej dobe a v každej spoločnosti boli ľudia, ktorí vzdorovali a ktorí napríklad prejavili aj nemalú štípku zdravého rozumu a aj toho srdca. Ja v knihe mám jednu kapitolu o tvorbe vzdoru a boli ilegálne básne. Janko Jesenský ten valil celý režim, písal štipľavé ilegálne básne, ktoré sa potom zložitými cestami pašovali von a vysielali z ilegálneho rozhlasu, to v tej knihe vysvetlujem. Ale môžem povedať napríklad, že taký príklad ja dávam na diskusiach, že intelektuáli, či je to Slovensko, Bratislava, ale takisto podobne sú v Paríži, vo francúzskom prostredí a podobne v iných štátoch, majú to svoje kultúrne centrum, tú metropolu, občas si neuvedomujú, že aj za ňou existuje nejaký svet, to sa im stáva a opakovane, ale zároveň je zaujímavé, že oni majú prístup ku všetkým zdrojom. V Krčma, v kaviarňach, kde sedia, sú tajomníci, ministerstvá, sú to ich spolužiaci, všetko, ku všetkému majú prístup a títo ľudia dokážu vždy potom, keď sa pobalí nejaký katastrofálny režim, tvrdiť, no hej, ale to vtedy, my sme to tak nejako, no. A zároveň ja tam konfrontuje to s tým, že tým, že žena, ktorá proste žila na Malohonte, čo bol proste fakt, že svojím spôsobom, že prdel Slovenska v Ábelovej, malá dedinka, bol som tam raz robiť reportáž, je to koniec sveta, tak ona dokázala v listoch úplne jasne písať kamarátkam, ako páni v rokoch, definovať jasne tú politiku, odmietať ju a úplne jednoducho povedať, ako ju vytáčajú a štvaví politici, ako s tým nesúhlasí. Čiže proste boli tu tie prejavy, Vždy tu boli ľudia, ktorí dokázali jednoducho pomenovať to, čo nesúznelo s ich svedomím. Ľudia, ktorí neohýbali chrbát. Ľudia, ktorí každý v rámci svojich možností nejako vzdorovali. Mohli to byť letáky, ktoré mladí chalani natlačili a tajne v noci rozhadzovali po uliciach. A tých možností bolo veľa, diali sa. A ako opakujem, my máme sklon aj evolúčne k stádovitosti, ale vždy boli tu hlasy, ktoré poukazovali na to, že dá sa aj inak. Budeme už musieť končiť, ale myslím, že priestor potom na neformálne diskusie určite bude. V podstate sme tu ako keby taká jedna veľká rodina v jednej veľkej obývačke, takže môžeme sa ešte venovať aj diskusiam o takýchto témach neskôr. V každom prípade čaká nás ešte bohatý program dnes aj zajtra. takže ďakujem veľmi pekne mojim hostom za diskusiu boli to prekladateľ Igor Otčenáš a spisovateľ a publicista Peter Getting Ďakujem Ďakujeme aj Marcelovi Duchoňovi a poprosím Marcel ešte na záver, aby si nám niečo zahral a potom ak sa nemýlim, tak na druhom pódiu na druhom stédi vás bude čakať ďalší program takže ešte si to tu užite Ďakujem na záver. Opäť stredoveká Európska Unia. Tak stredoveká EU. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem. Ešte taký servisný oznam. Ďakujem aj Omarovi samozrejme za výbornú remeselnú prácu taktiež pri moderovaní. A okrem toho, že páni tu zostávajú ešte, knihy sú tu. Ja by som chcel upozorniť ešte aj na to, ak by ste chceli nájsť nejakú dobrú literatúru, tak môžete si dáte do Google prekladateľa Igora Otčenáša. Ja poviem vám takú zaujímavosť, vlastne ako som ja narazil na Igora Otčenáša. Čítal som knihu, ktorá bola naozaj tak dobre preložená, že som si musel pozrieť, kde ho prekladal a tak som vlastne narazil na jeho meno. Čiže fakt nečítam veľa prekladovej literatúry, odporúčam, sú to všetko naozaj veľmi aj kvalitné veci. Okrem toho, že sú veľmi, veľmi dobre preložené. Dík. Užívajte si. Ďakujem za pozornosť.