Tak dobrý deň. Už je po tretej, tak my by sme začali pomaličky. Ja som Andrej Belák, tu je Katarína Skokanová, ktorá ale nemá rada svoje krstné meno, takže všetci volajú Jolana, tak ja ju tiež budem volať Jolana. A my sme sa prišli podeliť o zistenia z takého výskumu, ktorý sme teraz robili tri roky, obidvaja sme zo SAV-ky, Jolana je botanička, ja som antropológ. A prišli sme sa podeliť o zistenia z takého interdisciplinárneho výskumu, ktorý si kladol otázku, že čo by kto mohol urobiť dnes viac preto, aby sa udržali podtatranské lúky a pasienky v takej kondícii z hľadiska biodiverzity, z hľadiska nejakej druhovej bohatosti, ktoré ich robia veľmi vzácnymi a z takého svetového hľadiska. My sme si ten náš vstup rozdelili do takých dvoch častí. Katarína začne z toho prírodovedeckého konca, kde skúsi vysvetliť, čo všetko je potrebné na to, v čom sú tie lúky exkluzívne a čo všetko je potrebné urobiť na to, aby také mohli byť aj historicky, ako vznikali a tak. A potom, keď skončí, a vlastne aj tú úlohu človeka pri formovaní tých lúk, a keď skončí, tak sa presuneme k druhej časti, o ktorej budem referovať zase ja a tá sa týka toho, že tí ľudia, ktorí dnes ešte nejakým spôsobom sa snažia pomáhať tomu, aby tie lúky sa udržali, hlavne prostredníctvom hospodárania so zvieratami na Slovensku. Takže v akom zmysle sa spolu s tými lúkami ocitajú v pasci starostlivosti a v tej druhej časti to bude taká téma menej prírodovedecká, viac taká sociologická až politologická, lebo bude to do istej miery aj tá perspektíva tých ľudí je trošku taká provokatívna, je to taká kritická spätná väzba práve do tejto našej bubliny povedzme nejakých skôr mešťanov, ktorí uvažujú o regionálnom rozvoji a tak. Takže takto by som to zarámoval a my sme si pripravili prezentácie, neviem, či na tej telke z toho bude veľa vidieť, tak použijeme to ako osnovu pre nás a kto to chce aj vidieť, asi si budete musieť sadnúť nejak bližšie, tak začíname prírodovedeckou časťou. Katarína Jolana Skokanová z Botanického ústavu. Ahojte, ja len poviem, že po druhej šestnásť tam bolo napísané, že bude nejaká tá lúčna demonštrácia. Tak ja len poviem, že kvôli tomu sa neponáhľajte, keď to dodiskutujeme, že radšej by sme sa s vami rozprávali o tých veciach. Hlavne preto, že je tam teplo a hlavne preto, že tie lúky tu naozaj už nie sú pekné a to, čo bolo pekné už z veľkej časti hlavne pokosili. Takže neponáhľajme sa. Radšej sa budeme baviť o tom s vami. Čiže keď skončíme o štvrtej, keby nám aj nevyšiel nejaký čas na diskusiu, tak dole pri jednej z tých inštalácií vzadu... Hej, ale Katarína tam má určenú jednu plochu s rastlinami a tam si spravíme ten workshop a môžeme diskutovať potom tam. Mojou úlohou je vám porozprávať niečo o lúkach. Tak začneme s tým, čo sú to lúky, odkiaľ sa tu zobrali a skúsim to tak nejak prepojiť s tým, že prečo ešte je vhodné vôbec nad nimi rozmýšľať. Ja začnem od mamuta, lebo vegetácia, to čo tu dneska vidíme, je veľmi krátko existujúca vec a vegetácia alebo celé rastlinstvo sa za posledné tisícročia, milióny rokov proste neustále mení. A tu som chcela vám iba tak ukázať, že vlastne, keď zoberiete posledné obdobie Pleistocénu, tak vlastne klíma sa menila stále, neustále. Hore, dole, teplo, zima, teplo, zima. A tie rastliny v Európe robili utekáme, vraciame sa, utekáme, vraciame sa. A toto robili proste 40 krát. Keď to takto robili príliš dlho, tak sa stalo, že nie všetky vždy prežili. Preto proste vegetácia v týchto zemepisných šírkach, či už na južnej alebo na severnej pologuli, je ochudobnená a preto najväčšie druhové bohatstvo nájdete v trópoch, kde bolo stále teplo a rastliny takto nemigrovali hore-dole. Čo je potom dôležité, je, že vlastne to, čo my žijeme, je táto doba, to oteplenie, tá stabilná klíma a vlastne taký počiatok, ktorý je, tak je vlastne posledné ochladenie. A všetko odtedy vlastne sa u nás vegetácia vyvíja. Takže si predstavte, že pred 11 tisíc rokmi tu proste behali mamuty, bola tu studená tundra, hladina mora bola 140 metrov nižšia ako dneska, kontinent vyzeral úplne inak a väčšina územia, kde sme my dneska, tu bol permafrost. To je taký začiatok. Potom sa začalo otepľovať a z juhu Európy sa vracali teplomilnejšie rastliny a od nás tie chladnomilnejšie utekali buď do vysokých polôh alebo do severnej Európy. S tým, ako sa vracali ku nám teplomilnejšie rastliny, tak išli ku nám aj teplomilnejšie dreviny a s nimi súčasne ide aj človek. Takže keď predtým sme tu mali nejakú otvorenú tundru s tým mamutom, potom prichádza les, Ale s tým lesom ide aj človek. Proste my už nevieme nikdy, ako oddeli ten vplyv. Ja neviem, či to tu vidíte, to sú také grafy, že narastá množstvo listnatých drevín, záznamov peľových a prítomnosť človeka. Proste sa to kryje. Výsledkom je, že vlastne tá potenciálna vegetácia, aká by tu mohla, je neustále obmedzovaná človekom. Keď sa pozrieme Ak by sme mali potenciálnu vegetáciu, tak u nás by to bol les. Všade les. Okrem úplne najvyšších pohorí, nejakých bažín, slatín, rašelinísk, vodných hladín, všetko by pokrýval les. A že prečo tento les vlastne nie je, tak je to kvôli tomu, že od začiatku toho, ako sa tie lesy vracali, tu bol prítomný človek. Počas tých prvých období to boli len také klasické, také malé osady. U nás toto štádium ostalo až do stredoveku. V stredoveku potom začína osídľovanie krajiny podľa veľkých riek, kedy sa zakladajú veľké mestá. 11. a 12. storočie väčšina veľkých miest už existuje. Potom tie ďalšie storočia pribúdajú dediny po prítokoch hlavných tokov. Potom prídu také dve veľké vlny, kde ešte sa teda hľada ďalší možnosť o zdroje obživy a prichádza valaská kolonizácia, také 15., 16. a 17. storočie, kedy sa veľká časť lesov u nás v podstate vypália a namiesto nich sa nahrádzajú ich pasienkami a pasienky sa rozšíria až po úplné výšky pohoria. A potom posledná vlna je kopaničiarska, kedy sa vlastne rozširuje poľnohospodárska pôda do vyšších poloh. A výsledkom toho je, že vlastne máme krajinu, ako ju poznáme dnes. Že vlastne to, čo vlastne poznáte dnes, keď sa len tak pozriete to moja dcéra, tak hovorí, keď sme išli v aute, hovorí, že to také nepredstaviteľné, že keby to ten človek nebol, že my máme všade lesy. Že my sme na to zvykli, že tie lesy tu nemáme. Že proste tá krajina je otvorená, že my tu máme proste výhľady, my vidíme to ďalky. Si proste predstavte, že toto všetko by tu ne... Že toto... Toto je taký pohľad, ako vyzerá to, kde sedíte, v roku 1950. Toto bol ten systém, ako to skončilo po všetkých tých valaských a neviem akých kopaničiarskych kolonizáciách. Proste naša krajina bola veľmi krásne obhospodarovaná. Potom prišiel komunizmus, ktorý spravil proste všetky tie veľké veľké lány, ktoré vybudoval z bagrami. Toto je, ako vyzeralo po skončení komunizmu, že vlastne všetko sa zjednotilo, urobili veľké lány, postavili družstva, asi aj táto budova k tomu patrila. To bola tá ďalšia zmena, ktorá nastala. Potom ešte v 90. rokoch privatizácia, úpadok hospodárstva, znižovanie stavu, všetkého. Takže vlastne výsledkom je, že dnes krajina vyzerá takto. Máme málo ploch, ale veľkých. Tá zmena je teda v tom, že vlastne v 70. rokoch my sme mali veľkú časť poľnospodárskej produkcie, ktorá bola u nás potrebovaná, že sme boli takí samostatní. Mali sme veľa kráv, mali sme veľa oviec, mali sme veľa ľudí, ktorí sa o to starali. Dnes je ten pokles u kráv vyše 80%, u oviec menej ako 50% máme a ľudí to je vyše 75%. Takže dnes sa v poľnospodárstve uživí len 3% ľudí a všetko ostatné vlastne sú zamestnaní ľudia indzie a väčšina produkcie je vlastne dovážená. Toto všetko nie je len to, akým spôsobom žijeme, ale je to ako tá krajina, v ktorej žijeme, vyzerá. A keď si neviem, či to úplne vidíte, tak právo sú tie plochy, už aj zo satelitu viditeľne väčšie a vľavo je to hospodárenie na menších parcelách. A keď sa pýtate, v čom je ten rozdiel, tak je to rozdiel v štátnej hranici. A je to naozaj problém toho, že to sa deje v našom štáte. od nás na sever, na juh, na východ, na západ, je to proste iné. Je to o tom, ako sme hospodárili v minulosti a o tom, že nechceme proste tie zmeny dneska robiť. Tu je taký aj dôvod alebo vysvetlenie prečo v rámci Európy na Slovensku najväčšia plocha je hospodárená veľkými agropodnikmi a družstvami a naozaj ich počet na Slovensku je veľmi malý. Je to pár ľudí, ktorí proste o tých veciach rozhodujú. Vrátim sa k tomu, čo sú lúky. Lúky sú zdroj potravy pre zvieratá. Všetko, keď sa točí okolo zvierat, tak je to proste správne. Pre tie zvieratá treba pripravovať dobrú pastvu a dobré seno na zimu. Správny hospodár sa snaží pre toto robiť, aby to tým zvieratám chutilo. Úplne nechceným dôsledkom je, že keď to robí pre tie zvieratá, tak to robí tak, že tie lúky sú naozaj krásne, kvetnaté, bohaté na byliny, že to seno má nejaké kvality alebo je to pastva, má nejaké kvality. Je to ako, že každodenná robota a keď si predstavíte toho klasického valacha s tou valaškou, tak tú valašku nemá kvôli tomu, aby sa bránil vlkom, ale on chodí a každý deň ňou seká. Tam tie bodliaky, tie nedopásky, tie vyrastajúce dreviny, že proste sa neustále o tie plochy, o ktoré chodí, tak sa o ne aj stará. Keď tie zvieratá dáte z tohto systému preč, tak to nemá zmysel. Čo sa stane je, že my tie lúky kosíme už len pre parádu. A to nie len trávniky, ale keď zvieratá zaberete z tohto systému preč, tak je to kosené kvôli dotáciám, kvôli ničomu, ak to seno nikto nepotrebuje. Ten systém, ktorý funguje v lúke, to je strašne komplexné, že tam sú tie vzťahy medzi tým, aké tie trávy navzájom spolufungujú s tými rastlinami. A dôležitosť je, že vlastne to, čo ich udržiava v tom štádiu tej lúky, je to, že vlastne tá biomasa je pravidelne odoberaná. Buď kosením, alebo pasením. Keď toto proste lúka nemá, alebo ten pasienok, tak proste ten vývoj ide ďalej. Začne to zarastať trávami, stromami a vráti sa aj za nás späť k lesu. A potom ešte taká dôležitá vec je že keď tie živiny sa berú z toho, tak dobrý kazdý vie, že ich musí aj vracať. Pri pasení je výhoda, že zároveň tie zvieratá to tam hneď vrátia. A keď sú to kosené lúky na seno, tak sú väčšinou potom dohnojované správne v systéme. A ešte to tak, kedysi to tak tradične robili, že tam, kde sa už nedalo vozmi vyviezť seno, tak proste ľudia chodili a na chrbtoch vynášali aspoň popol a hnojili tie lúky aspoň popolom. výsledkom je, že tá lúka nakoniec vyzerá niečo ako krásny ornament, ale je to proste naozaj produkt, by sa dalo povedať, ľudovej kultúry. Keď si zoberete, sú to 400-500 rokov, ktoré to intenzívnou starostlivosťou vlastne nám predkovia tu zanechali. A ja by som bola rada, keby sa tie lúky nevnímali len ako taká vyšívka, ktorá sa dá občas vyobliecť na nejakom festivale, ale je to určitým spôsobom aj dôležitá vec pre prírodu. Keď robili takú štúdiu, to sa občas tak rado spomína, že ktoré nejaké biotopy majú zmysel, čo sa týka nejakej biodiverzity, tak keď to tak skúšali na rôznych škálach, tak zistili, že nuda, nuda, nuda a iba dva veci sú také, ktoré tam vyskakovali. Jedno sú pralesy a to bolo presne to, čo som vám hovorila na začiatku, že niekde tam nedošlo k tomu posúvaniu vegetácie, takže sú strašne druhovo bohaté a na veľkých škálach. A druhá vec, ktorá tam vybehla, tak sú naše lúky. Naše lúky proste sú unikátne v tom, že na malej ploche sa u nich dokáže zmestiť strašne veľa druhov. A že nikde takúto biodiverstu na malej ploche na svete proste nenájdete. A potom samozrejme dôležitá vec je, že tie lúky, aj kvôli tomu vznikli a stále ten potenciál majú, že nás dokážu uživiť. Že dokážu byť zdrojom potravy, ktorú vlastne my vieme vyprodukovať a rovno zjesť. Tu nemusíme ju nikde voziť, asi odnikiaľ inakadiaľ. Ešte som vlastne chcela povedať, že každá lúka je iná, každá má svoj príbeh a je to proste veľmi zaujímavé a my proste potom sme tak fascinovaní, že to naozaj skúmame proste do detailov, že prečo sa mení druhové zloženie, ako na to vplýva nadmorská výška, iné klimatické faktory, to, ako to ľudia obhospodarujú, ako to kosia, či tam bolo predtým orané pole, proste milióny faktorov, ktoré na to vplývajú a snažíme sa pochopiť, že čo to je, ako tie lúky sú proste formované. Samozrejme nie je to len o tej lúke, je to aj o tých ľuďoch. s ktorými sa musíme rozprávať, o tom bude rozhovoriť hlavne Andrej, lebo oni sú toho tvorcami a naozaj toho človeka odtiaľ musíme ho brať ako súčasť tohto celého. A nielen teda ľudí, ale aj zvieratá, pre ktoré to je, lebo oni sú teda tým hlavným motivom. Aj to, že tie lúky sú súčasťou krajiny okolo nás a toho sveta, kde žijeme. Keď chceme mať, aby bol taký a aby to stále bolo nejaké plnohodnotné a pekné, tak musíme sa o to aj starať nejakým spôsobom. A to je všetko o tých ľúkach. A teraz vám Andrej povie niečo o tých ľuďoch. Dobre, takže to bola Katarína s tými prírodovedeckými alebo takými aj agroekologickými zisteniami. A ja teraz sa presne k tým spoločensko-vednejším otázkam až politologickým. Lebo okrem toho, že tie lúky a to, ako sa o ne staráme, nestaráme, okrem toho, že to indikuje veľa o zmene charakteru krajiny, tak ono to dosť indikuje o tom, aký je vzťah medzi ľuďmi, ktorí majú moc a medzi ľuďmi, ktorí sa o krajinu starajú, ktorí v nej žijú mimo centra. A k tomu budem hovoriť viac ja. Tiež tu mám takú prezentáciu. Ja neviem, či to je vôbec vidieť, ale necháme si to ako takú osnovu. Dobre, takže referujeme vlastne z takého výskumu. My sme teraz o tom dopísali štúdiu a robili sme to spolu s Botanickým ústavom, s Geografickým ústavom a náš ústav etnológie a sociálnej antropológie. A my sme sa mali sústrediť na to, že zistiť tí ľudia, ktorí jediní sú schopní lúky udržiavať v takej kondícii, aby zostávali na tej úrovni porovnateľnej na malých škálach v biodiverzite s dažďovými pralesmi, je tak, že prečo sa to tým ľuďom dári stále menej? Ono totiž zhruba od 50. rokov, od polovice 20. storočia tento typ lúk u nás všade, aj v Strednej východnej Európe, aj na Západe vlastne upadá. Jednak sa zmenšujú pochylúk, že si to berie les, ale jednak aj tá diverzita klesa. Takže ten charakter krajiny postupne strácame a my sme mali skúsiť niečo zistiť ešte s kolegyňou Panákovou z nášho ústavu, že prečo sa to tým ľuďom nedarí ktorí by to dokázali ktorí to doteraz stáročia dokázali udržiavať a teraz sa im to nedarí a vlastne robili sme to v takých dvoch dolinách ale ono sú, máte nejaké fotky z jednej doliny na Liptove a druhá bola v Poloninách a Jarka ešte robila vlastne nedaleko Bratislavy v tých Karpatoch, čo sú tam si mi ušla, Bielych tak my sme sa vlastne sústredili na tých ľudí a pokusili sme sa z tej ich skúsenosti za tie tri roky vydolovať niečo aj takým zúčastneným pozorovaním nablízko, tak jak to antropológovia robia. Zistiť ich perspektívu, prečo sa im to nedarí a čo by potrebovali, aby sa im to mohlo dariť viac. A vypadol nám z toho taký obrázok, a to je vlastne názov toho nášho vstupu dnešného, že oni popísali taký dosť dystopický obrázok, mali pocit, že sú uväznení v takej pasci. My sme to ešte nazvali pasca starostlivosti. Vysvetlím prečo. Ale teda snažili sme sa získať tú ich perspektívu, čo im bráni a čo im pomáha. A ja som chcel to pomaličky vysvetľovať tak empiricky, že ísť jedno po druhom, ale keďže sme na takomto festivále. Tak ja začnem jedným citátom od jedného pána, ktorý popisuje vlastne práve pocit z tej pasce, ktorý sa dotýka, si myslím, nás, ktorí takto prídeme a v čase, keď sa kosí, tak tu urobíme festivál a zároveň ako máme nejaké požiadavky na biopotraviny, tak ten pocit, on zhrnul, podľa mňa tam je veľa politologického nabité, tak to hneď prečítam. Keď dnes počujem z televízora o bioekopotravinách, musím to vypnúť, lebo sa mi britva vo vrecku otvára. To bol jeden pán z Liptova, ktorý počas nášho výskumu tiež prestal hospodáriť so zvieratami pod rôznymi tlakmi, ku ktorým sa dostanem. A ešte podotýkam, že toto bola taká jeho vyjadrenie vlastne, keď som sa s ním začal baviť o Green Deale. Tak, to je ako taký teaser a teraz sa vrátim na začiatok a skúsim vás previesť. Máme tu takú schému. Neviem, či to vidíte, ja si to tam nechám radšej. a tá schéma má také tri streamy, vľavo sú zelené veci, to sú všetko veci, ktoré nejakým spôsobom sme zistili, že podporujú z pohľadu tých gazdov, aj gazdov, gazdov, ja som predtým robil s Rómami, tak sa mi to pletie, ale sú to gazdovia, gazdovskí, čo všetko podľa nich vlastne podporuje ten typ hospodárenia so zvieratami, ktorý tej biodiverzite pomáha, ktorý udržuje ten charakter krajiny, taký, ak sme zvyknutí, ak máme radi. Tie veci červené, ktoré sú napravo, to sú všetko veci, ktoré tomu vyslovene bránia z ich pohľadu a veci, ktoré sú oranžové v strede, sú také ambivalentné. To sú veci, ktoré trochu pomáhajú, ale trochu tomu aj škodia, ale z ich pohľadu skôr škodia. Tak ja vás teraz to trošku prevedem. Prvé zistenie je, že čo vlastne v tej situácii, ktorú oni považujú za dosť takú smutnú, dystopickú, čo ich ešte udržiava pri tej práci, pri takom stredne neintenzívnom hospodáraní so zvieratami na tých lúkach, tak to sme identifikovali ako taký základný zdroj. A zaujímavé bolo, že tí ľudia to popisovali vlastne v kontraste k iným povolaniam, ako alternatívnym, ku ktorým by mali prístup. To znamená nejaká námezná práca niekde v blízkych továrňach, prevádzkach a tak ďalej. Tak jednak v kontraste k takýmto iným bežným povolaniam, ale zároveň povedať, že to hovorili ako niečo, čo ich udržiava pri tej práci napriek tomu, že je ekonomicky veľmi málo výhodná. Oni väčšinou hospodária niekde okolo nuly, niektorí dokonca aj dostratí, že vlastne sú aj v spore so svojimi rodinami, aby mohli ďalej fungovať a tak. No a pre nás to bolo veľmi zaujímavé, ako viac menej mešťakov tiež, že tí ľudia v podstate popisovali tú svoju prácu, to, čo ich pritom udržiava, že to je ako nezvyčajne zmyslúplná obživa. Nezvyčajne zasa v kontraste k tomu, ako vyzerá väčšina iných prác dnes pre týchto ľudí v krajine. A boli tam také štyri aspekty, ktoré najviac vyskakovali. Jedna z nich bola, že to je ten charakter práce samotný, v tom zmysle, že to je vlastne oproti repetitívnej práci skoro akejkoľvek inej, niekde zavretý, keď je človek, s takouto pomerne nízkou kvalifikáciou, ale aj nie, niektorí aj to porovnavali s podnikateľskou prácou, nejakou jednoduchšou. Tak hovorím o tej práci, že je veľmi dobrodružná, pretože to, aby ste dokázali obhospodáriť so zvieratami lúku takým spôsobom, aby to bolo nejakým spôsobom aspoň na tej nule ekonomicky, tak sa musíte strašné množstvo vecí a faktorov naučiť sledovať v krajine, na počasí, sociálne, ale povedzme aj trh. Všetko možné. Takže je to práca, ktorá je mimoriadne pútava a vlastne vás nutí v kontraste k tej bežnej námeznej práci budovať si nejaký skill, ktorý je pomerne zložitý a dodávam vám to aj veľa sebaúcty. Vy viete, že ste na konci po nejakých rokoch sa stávate nejakým expertom a máte nejakú expertix, ktorá je do veľkej miery nejaká vtelená. Je to veľmi ťažké sa to naučiť v škole. Sú to veci, ktoré fakt si musí človek zažiť. Takže toto bol jeden ten aspekt tej pútavej práce a druhý bol, že veľa z tých ľudí popísalo tú prácu, že sú pánom svojho času, pánom svojho života, považovali tú prácu za veľmi takú ako podporujúcu osobnú slobodu, veľká kontrola nad časom vo svojom dní, vo svojom živote, aj nad tými podmienkami pracovnými vlastne. Ďalší aspekt bol, úzkospety s tým hospodárením so zvieratami, že tá blízkosť iných druhov živočišných, toto popisovali všetci tí ľudia ako mimoriadne, ako vec, ktorá vlastne psychologicky je veľmi vďačná. Ja som zabudol tu vám teraz k tomu hovoriť citácie, aby sa to trošku odilustrovalo. Tak ešte k tej pútavej práci, prečítam pár výrokov. Pán Černiansky. Všetko sa stále mení, všetko je v pohybe. To robí tú prácu zaujímavou. Pán Pospíš. Teraz o všetkom rozhodujem sám, nikto mi nerozkazuje. Závisím len od seba a zodpovedám sa len sám sebe. Ráno vstávam, kedy chcem, večer skončím, kedy chcem. A pán Ivan, 73-ročný, ktorý vlastne takisto už prešiel skôr do takej hobby úrovne hospodárenia, ten sa rozčuloval, keď sa ho neter pýtala, že prečo ešte hospodári so zvieratami, hoci z toho má veľmi malý ekonomický užitok, alebo skoro žiaden, tak sa rozčulil a hovoril prečo, prečo, na srandu, na okrasu a na radosť. A tam boli všetky tie aspekty v tom uložené. A teraz už teda k tým zvieratám. Tu ja mám veľmi rád výrok pána Černianskeho, kde to pekne zhŕňa tú atmosféru a vlastne tie psychologické výhody toho života nablízko so zvieratami. Je tam obrovské množstvo dobrej energie. Niekde si sadnete a zrazu si vedľa vás ľahnú 3-4 zvieratá, obzerajú sa okolo spolu s vami, niečo sa tam deje, niečo, čo sa nedá predstierať. Chcete, aby som šiel na Mars? Dajte mi tri kozy a pôjdem. Proste naozaj tí ľudia, by ste to ani do nich nepovedali naprvú, trvalo to tiež istý čas, keď sme sa dostali do takej intímnejšej roviny. Sú to samozrejme poväčšine drsní chlapi, tí ľudia, ktorí sedia za tými traktormi a tak. Však mali sme tu aj ukážku včera popoludní. Tak keď sa s nimi dostanete do tejto debaty, tak sú schopní rozprávať veľmi citlivo o tom vzťahu so zvieratami. A priznávať tú blízkosť. Ďalší aspekt, to je blízkosť potom s tými ostatnými druhmi, priamo s tými lúkami, aj vlastne s tou krajinou, s tým charakterom krajiny. Tam bol aj taký genderový aspekt, trošku, že ženy v tých domácnostiach, ktoré hospodárili, prečítam to, nebudem to vykladať, kravy ma až tak nechytili, hovorí pani Pospíšová. Ja milujem bylinky. Keď vidím, ako lúky zarastajú, mne to srdce trhá. Najradšej by som chytila aj nejaký lejzer a celé to takto naraz zrezalo. Že tam proste u tých dám, v tých rodinách to bolo skôr o tých bylinkách, o tých lúkach a tak. Ale v čom sa zhodovali aj s mužmi a naprieč tými generáciami farmárskymi, s ktorými sme hovorili a ktoré sme navštevovali, tak všetkých fascinovala tá ekologická zložitosť lúk a tá previazanosť vzájomná. Všetci mali ako neuveriteľné historky o tom, akým spôsobom sa snažia v tom manévrovať, aby udržali tie lúky v tej kondícii, v tej zložitosti ekologickej. Toto ich fascinovalo. Ešte prečítam jeden taký ilustráčny citát k tomu. Otec mi vraví, to hovorí pán Bohdan z mladšej generácie, 41-ročný. Otec mi vraví, tu sme kedysi kosili. Strýko Dušan bol ešte v plienkach a tu ho hojdali. Tieto miesta už dávno zožral les. Čo, skoro budeme zbierať čučoriedky z okien? Že je tam taká solastalgia, sa to volá v tej sociológii dnešnej, environmentálnej, že vlastne je to až taký žial straty naozaj ako keby domova. Tak sú tí ľudia úzko spätí s tým charakterom krajiny. No a posledný aspekt, ten svojím spôsobom bol taký pre nás sociologicky najzaujímavejší, že tí ľudia zároveň zmysluplnost tej práce videli aj cez to, že chápali ju ako nadväzovanie na tradíciu sebestačnosti. Bolo to samozrejme do istej miery ako mystifikované, to neboli nejakí historici tí ľudia, ale jednoducho takto to vnímali a bol v tom až taký politický postoj, že zdôrazňovali jednoducho, že to, čo im dáva pocit nejakej hrdosti, že stále pokračujú v nejakej tradícii toho, ako to vnímali, že to bolo kedysi, že tie obce malé za cenu toho, že tam bola pomerne silná vzájomná sociálna kontrola na tej obecnej úrovni. Ľudia sa kontrolovali navzájom, čo kto robí a tak ďalej. Dnes už to pôsobilo ako závisť. Tak za túto cenu vlastne tá obec pomerne veľa vecí dokázala byť nezávislá na tých vzdialenejších na tých vzdialenejších štruktúrach, mocenských, na dodávkach a tak ďalej. Tak toto takisto tí ľudia považovali za hodnotu a zase prečítam k tomu pár výrokov. Pán Ivan, pred kolektivizáciou nepokosiť brázdu na meter, to bola hanba. Hanba. To je ako k tej sociálnej kontrole, ktorá to kedy si udržiavala pohromade vlastne bez toho dozoru úradov. Pán Pavlík, dnes väčšina ľudí závisí na miesto od zamestnania a od supermarketov. Je to tiež s takým resentimentom, ako spomínali. A pán Pospíš, teraz už tých predkov úplne vidím všade, po tých vrchoch dookola, kade všade chodievali. Vidím, ako žili, viem, kde čo robili, ani si to už neviem inak predstaviť. Toto je inak veľmi zaujímavé, my to máme v tej štúdie ako takú etnografickú vinetu. Táto dvojica, Pospíšovci, to sú inak všetko pseudonymy, lebo hovoria aj pomerne citlivé veci, ale oni vlastne sa dostali k hospodáreniu už nepochádzali z rodiny, ktorá mala tradíciu hospodárenia, takže nie je to niečo, čo by si tam tradovali v rodine a ten pán Pospíš v podstate sklamaný prácou v papierenskom priemysle, vyhorený tak hľadal spôsob ako dosiahnuť nejakú rodinnú ekonomickú nezávislosť, s nejakými peniazmi šiel do hospodárenia, lebo jeho manželka sa cez rodinu dostali k nejakým pozemkom rozvádzať, dostali sa k pozemkom a že to vyskúšajú, či na tom nezarobia viac, ako on zarabal v tej továrni. A vlastne všetky tie ostatné pekné aspekty na tej práci, on nám to popisoval ako rok, my sme to vlastne pochopili a nabaľovalo sa to a postupne ho to tak vťahovalo, že hlavne tento aspekt tej nejakej nezávislosti ho úplne chytil a on začal chodiť po kronikách a skúmať naozaj, že ktoré rodiny kde, čo na ktorých kopcoch robili a úplne sa s tým stotožnil, Aj keď vôbec z tohto konca nezačínal. Tak to je nadokreslenie toho, že naozaj ten charakter práce samotnej dokáže byť takýto, akože captivating, taký ako pohlcujúci pre tých ľudí. No a toto sme v rámci celej tej schémy, tej pasce starostlivosti nám to vychádzalo v podstate už ako jediný taký reziduálny zdroj toho, čo to udržuje stále tej praktiky v chode. Posledný zdroj. Tá povaha, ten charakter tej práce samotnej. Keď pôjdeme ďalej, tak teraz to začne byť len smutné. Tí ľudia vo svojej skúsenosti vedeli dopodrobne porozprávať o rôznych bariérach, ktoré bránia tento typ práce a starostlivosti o tej lúke a o charakter krajiny udržiavať. My sme to nazvali rozkladné mechanizmy, lebo naozaj sú to také ako ozubené kolesá, ktoré generujú stále tie isté efekty. Malo to tieto aspekty. Preletím to trošku rýchlejšie, aby som zostal potom čas na nejakú diskusiu, aspoň pri tej lúke. Prvý základný aspekt, ovládnutie pôdy a podpory. V podstate tí ľudia hovorili o tom, že všetky možné inštitúcie alebo aj také základné prvky, ktoré človek potrebuje na to, aby vôbec mohol takto hospodáriť, tak boli z ich pohľadu ovládnuté, buď boli teda vypráznené a odidené a zničené, to sa týka hlavne infraštruktúry podpornej pre to hospodárenie, ktorá bola kedysi vybudovaná za komunizmu, tak tieto veci akoby s pádom komunizmu z krajiny začali miznúť. To sú veci ako jatky, veterinárne služby, nejaké továrne na spracovanie tých materiálov lokálne a tak ďalej. Vlastne štát ustúpil z ich pohľadu z regiónov a prestal sa venovať tejto podpornej infraštruktúre. Ona zmizla a to je niečo, čo vlastne tým ľuďom bráni s nejakým rozumným ekonomickým ziskom pokračovať tomu hospodárení. Ale zároveň to, čo zostalo, alebo to, čo bolo medzi tým vybudované, často aj za eurofondy, tak ovládli veľkí hráči, tak toto oni nazývali, pojdem trošku potom do hĺbky, tak teraz to nechám ako také prekvapenie, to bol prvý aspekt. Druhý aspekt bol ako úpadok symbolického statusu tohto typu hospodárenia so zvieratami v menšom, priamo v tých komunitách, kde žijú, ale aj celospoločenský. Proste dnes taký ten gazda, sedliak, ktorý má zvieratá, oni to aj popisovali, ako sa to postupne dialo, aj vedia v rôznych obdobiach povysvetľovať, dávať príklady, že ak tomu dochádzalo, tak dnes vlastne ten status, je to už na posmech, hej, aj v tých komunitách. Proste tí ľudia sú považovaní za zaostalých, špinavých, za ľudí, ktorí sú príživníci na dotáciách a tak ďalej. Ten status je mimoriadne nízky tohto typu hospodárenia. A to ich vlastne udržuje v tých komunitách svojich, kde žijú v takej, povedzme, izolácii sociálnej, ale sú z toho často aj konflikty. Tiež tam budú na to ukážky. A posledný aspekt toho, čo považujú za veľké prekážky, je, že to know-how zložité, ktoré som sa v tej prvej časti pokusil nejako približiť, ktoré je naozaj ťažké nabrať, je to až taký embodied knowledge, že človek to naozaj má vtelené, nedá sa to cez školy, tak ono to je niečo, čo potrebuje nejaký púl ľudí, ktorí to dokážu v komunite, lebo to je jednotlivé, ako keby to know-howa neudrží pohromade. A vlastne, keď tých ľudí je málo, tak ten celý systém sa rozpadne a ono to odráza ďalších ľudí, aby zostávali v tom systéme hospodárenia. Ďalší mladí do toho neprichádzajú, je to taký začarovaný kruh úpadku a bez toho know-how vlastne človek je neúspešný v tom hospodárení. Takže je tam taký ako začarovaný kruh úpadku toho know-how. Teraz vám to ešte odilustrujem. Čo sa týka toho ovládnutia, fakt taký najzákladnejší nexus, ten bod, na ktorom to aj dobre bolo vidno a ktorý je to ten základný predpoklad hospodárenia, aby tu ľudia mali prístup k pôde. Tak tá realita bola dnes taká, že vlastne väčšinu pôdy blízko pri obciach, ešte ako dedičstvo, to je aj kolektivizácia toho komunizmu, ovládajú väčší hráči, väčšinou sú to teda nejaké družstvá stále, ktoré sú politicky naviazané stále na tie politické elity, ktoré pretrvali z tých čias spred pádu komunizmu. Takže tú lukratívnu pôdu blízko pri obcech ovládajú družstvá a plus sa tam natláčajú už väčší hráči, ktorí skôr ako keby tú pôdu obsadzujú kvôli dotáciám alebo ešte na nejaké iné účely. a majú problém títo menší hospodári, ktorí to robia kvalitnejšie, sa k tej pôde vôbec dostať. A čím idete ďalej od obce, tak tým pribúdajú iné typy aktérov, ktorí tú pôdu skupujú za úplne inými účelmi. Vrátane, to je taká novinka od tých 90. rokov, že vlastne ochrana prírody pomerne radikálne do toho tiež vstupuje, hlavne v poslednom 10 ročí, že vlastne je to taká súťaž s tým starým typom hospodárenia o to, aby ta krajina bola prenechávaná divočine. Nejaké ilustrácie o tej pôde konkrétne hlavne. Pán Ivan, družstva nedajú pôdu nikomu, keby dali, prišli by o dotácie. Najlepšia kvalifikácia na hospodárenie, JUDr., hej, doktor práv, hovorí pán Bohdan Mlačí z Polonín. To odkazuje na to, že vlastne naozaj postupne oni rozprávali o tom, ako v 90. rokoch, to je súčasť ovládnutia tej infraštruktúry, ako vlastne aj tie zákony o pôde a tak boli postupne prisposované tak, aby iba veľkí hráči dokázali nejakým spôsobom sa dostať k pôde po tom zdecimovaní celého toho vlastníckého systému, ktoré sa to udialo za komunizmu. Lebo je tu to zvykové právo, kde sa pôda medzi generáciami prirodzene administratívne hrozne rozdrobuje a tým, že za komunizmu bola zabraná, nepatrila v podstate nikomu, tak sa to drobilo pod pokličkou stále viac a dnes, keď sa chce niekto dostať k pôde, tak sa chcú proste desiatky majiteľov a Slovenský pozemkový fond, ktorý takisto bol medzi tým do veľkej miery ovládnutý v prospech tých veľkých hráčov. Takže ak sa dnes, ak má niekto dnes kapacitu alebo chuť dostať sa k pôde, tak musí byť zbehlý v práve, musí mať dobrých právnikov, veľký kapitál, veľa času a nemajú títo drobní poľnohospodári vlastne šancu s nimi súťažiť. A posledný výrok. Čudujem sa, že chcete dobytok. Dobytok už dnes nikto nechce. Každý chce len platby na plochy. A toto je vlastne výrok, ktorý jednému z tých našich gazdov povedal pri kontrole jeden kontrolór PPA-čky Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Krásne to vykreslilo tú situáciu, že naozaj ako so zvieratami sa dnes už nikomu v takom systéme hospodariť nechce. Tak to je k tomu ovládnutiu. Ten ďalší aspekt, ten úpadok toho sociálneho symbolického statusu tohto typu hospodárania v obciach. Zas pán Pospíš. Pekne to si myslím vykresluje ten posun historicky v tej kultúre vnímania tohto typu hospodárania v tých komunitách. Kedysi bolo vyháňanie stáda slávnosť. Na leto sa zvykli vyháňať tie stáda hore na tie vzdialenejšie hole. Volá sa to transhumancia. Bola to udalosť pre celú dedinu. Dnes vstávame o tretej, aby sme ho prehnali po hlavnej ceste, kým ľudia spia, nech neblokujeme dopravu. Ľudia sa sťažujú na lajno na ceste. Vlani jeden družstevník normálne začal vytláčať jednu z mojich kráv z cesty. Hej, takže fakt to vnímanie v komunite, dnes sa tam naozaj susedia sťažujú na to, že vôbec takí hospodári tam ešte pôsobia, lebo nejakú predstavu o tom, ako má vyzerať každodenne ich dedinka, im to už narúša. Ešte jeden citát. Tu sa narodila, s jej mamou som pásol od mala. A jej ovce smrdia. Hej, pán Ivan. Takže to je ten podsum v tej kultúre. A teraz ten upadok know-how. Zas pán Černiansky tak vtipne zhrnul, dajte mestskému človeku kozu a o 30 rokov bude vedieť, ako na ňu. Že naozaj to know-how je pomerne komplexné a nie je možné to udržať ani ako keby na úrovni jednej individuálebo rodiny. Je to niečo, čo potrebuje nejaký púl ľudí, ktorí majú tu prax v komunite a tak sa udržiava to know-how. A tým, že to bolo zdecimované za toho komunizmu na minimum, tak namiesto toho vlastne v tých obciach dnes už často tí ľudia skôr improvizujú, než že by... Oni sa snažia nejako spolupracovať, ale skôr improvizujú a je to veľmi frustrujúce. ako bez toho vytrateného know-how. Takže to sú tie jednoznačné bariéry, ktoré to decimujú ten základný zdroj, tú chuť robiť túto prácu. A potom sú tu také ambivalentnejšie mechanizmy, ktoré sa hlavne od 90. rokov etablovali, vlastne prišli s takou druhou modernizačnou vlnou. Tá prvá bola kolektivizácia a teraz taká druhá, to bol ten pád komunizmu a vstup globálneho trhu, ale vlastne aj potom nejaký manažment zo strany EÚ, vlastne na globálnom trhu, ale s nejakou podporou EÚ. A tam sme identifikovali vlastne, alebo oni to tak vnímali, prežívali, že jeden ambivalentný mechanizmus bol globálny trh, potom dotačný systém EÚ a potom takí tí aktéry, ktorí súťažia o pôsobenie v krajine a tam patrí ochrana prírody, cestovný ruch a polovníctvo. To boli takí, čo najviac tam vyskakovali. ako, myslím, charakter činností. No a tá ambivalentnosť počívala v tom, že teoreticky, z ich pohľadu teoreticky iba, všetci z týchto akterov, z týchto systémov prinášajú niečo aj pre tú biodiverzitu, pre tých farmárov, gazdov, pre ich komunity. Globálny trh im otvára cestu k novým technológiám, k nejakým odbytiskám, cesta, ktorou by sa mohli dostať k nejakému zisku. Dotačný systém bez toho by vôbec na tom globálnom trhu dnes neprežili, toho sú si vedomi. bez dotácií nie sú schopní konkurovať na trhu a na tom globálnom trhu. A tí ostatní aktéry, ochrana prírody, takisto jej záleží na tom charaktere krajiny, určite aspekty podporuje a niektoré typy dotácií sú aj práve na biodiverzitu naviazané, takže nejakým spôsobom okľukou ako podporujú biodiverzitu cez hospodáranie, cestovný ruch by mal prinášať nejaké peniaze do tých komunít, takže aj pre tie farmárske rodiny, takže tiež by mal nejako pomáhať a polovníctvo by malo regulovať vlastne škodnú vrátane dravcov. Hej, ale toto je z pohľadu tých gazdov dnes skôr teória a skôr oni prežívali tie negatívne dopady, o ktorých teraz pohovorím trošku viac, zase to odilustrujem. A celkovo, aj keď hovorím, dá sa to porátať ako ambivalentné mechanizmy, tak skôr prežívali ich dopady ako také naozaj negatívne. Takže globálny trh tam bol vlastne problém, že pri tom, ako to bolo celé nastavené a vlastne v tej situácii toho ovládnutia inštitúcií a podpory, oni nedokázali vygenerovať z toho hospodárenia taký zisk aby nefungovali okolo ďalej od tej nuly a ak áno, tak za cenu určitých kompromisov aj v kvalite starostlivosti alebo aj v iných veciach, na ktorých im záležalo Pán Černiansky Každý farmár pozná v ekonomike jedno magické číslo a to číslo sa volá nula. Zásadná vec, ktorá prišla s globálnym trhom a pokračuje aj pod tým dozorom EÚ, supermarkety. Tie medzinárodné food chains. Pán Pospíš, ešte sa budem prosíkať tým chlapcov z Kauflandu, aby odo mňa niečo zobrali a samozrejme pod výrobnú cenu. Proste ten vstup lacných potravín to je niečo, čo veľmi prispelo k tomu, že ako ochotne ľudia v tých komunitách opustili alebo opustili nejaký obdiv k tomuto typu starostlivosti a produkovania potravín, nedá sa proste s tými supermarketmi súťažiť pri takomto type starostlivosti dnes ani s dotáciami. Slovami pani Pospíšovej, to je ďalšia vec, že ten trh je aj zdrojom veľkého stresu, lebo vôbec na tom trhu fungovať a udržať sa tam, aj globálne vplyvy dokážu veľmi zámávať s vecami. Kazuistika, Pospíšovci, pomerne ťažko dlhé roky sa dostávali k nejakej exportnej licencii, aby vôbec vedeli so ziskom hospodáriť. A potom jedného dňa príde proste vojna v Iráne, zavrie sa perzský trh, prídu o to odbytisko, k ďalšej licencii problém sa dostať, lebo udeľovanie licencií na centrálnej úrovni zasa ovládnuté. Hej? Takže veľmi ťažko veľmi ťažko pre nich fungovať na trhu. Pani Pospíšová, trh je ako počasie, len horší. Takže to je globálny trh. Čo sa týka dotácií, tam tých problémov je viac, Ale povedzme, že také dve zložky. Jednak tým, že to bolo ovládnuté od tých 90. rokov, tak v podstate oni to už vnímajú, tí ľudia, ako nástroj vydierania. Zacitujem najskôr pána Pospíša. Všetko by fungovalo inak, keby ich nikto nebral a každý žil z toho, čo vyprodukuje. Prijal by som si, aby ich zrušili, ale pre všetkých. To by prinieslo férovejšiu konkurenciu založenú na kvalite produktu. On zdôrazňuje tú produkciu preto, lebo tie dotačné schémy sú nastavené tak, že v podstate favorizujú veľkosť obstarávanej plochy, že neplatí sa za to, akým spôsobom ekologicky hospodárite na tej ploche alebo čo produkujete, ale za to, na akej veľkej ploche ste nejako hospodárili. Čo končí často obyčajným mulčovaním, ktoré biodiverzitu likviduje alebo prípadne ešte nejakou intenzifikáciou, ale to bolo skôr v tých dávnejších dobách. Takže biodiverzita odchádza, lúky to nezachraňuje a tí ľudia poberajú za o mnoho menej intenzívny typ starostlivosti, o mnoho väčšie peniaze, než títo drobní, ktorí sú ochotní sa vlastne namáhať s tými zvieratami. Takže to je taká ako vicious circle v tom dotačnom systéme. No a posledný aspekt, tí ostatní hráči, ktorí vlastne súťažia nejakú tú krajinu, to sme tu včera zažili, fakt to bolo vtipné, že máme tu ten festival perfektný, ale vlastne pán tu kosil a robilo sa tu umelecké performance s tou jeho potrebou pokosiť práve včera, tak tí ľudia najviac v zuboch mali ochranu prírody, čo ja osobne som vnímal dosť citlivo, lebo ako mešťan a proste aktivista viac menej, než momentálny, ťažko sa mi to počúvalo a malo to ale svoju logiku a jednoducho aj sa im to zlievalo, že hlavne tieto dve zložky, ktoré vnímali ako také nové, ktoré prichádzajú od nás, zasa z miest, že hlavne súťaženie od tej plochy ďalej od obcí, že nevyužívať ich na hospodárenie so zvieratami, ale využívať ich vlastne na turistiku a na nejaké rozširovanie divočiny, tak, zacitujem pána Pospiša, lepšie to nepoviem, tu on analyzuje tie pocity, v podstate kradnú miestnu krajinu tým, čo ju vytvorili pre znudených mešťanov, čo fantazírujú o divočine. Takto naozaj v tej každodennosti, ono to malo dve zložky, že jednak samotný ten systém im neprinášal dosť, vlastne, či to bol národ, či to boli národné parky v obidvoch tých dolinách, alebo to boli tí ľudia, ktorí vlastne boli v tých polovnických zväzoch. Oni pre tú krajinu robili veľmi málo, skôr škodili v tom zmysle, že les si to bral a tie lúky sa zmenšovali a zároveň dosť narúšali to hospodáranie rôznym spôsobom. turisti proste volajú policajtov na psov tých gazdov, ktorí sa snažia udržať tam tie zvieratá proti tým dravcom, ktorí sa približujú, lebo ochranári posúvajú tie plochy smerom k dedine, berie si to tam les, lebo tie ochranári ani s tými dotáciami nie sú schopní tie lúky udržať, lebo nemajú tie zvieratá proste tiež často to len zmulčujú, trebárs, hej, nedokážu to proste udržať, ten charakter krajiny. Takže z ich pohľadu je to vlastne taký systém, ktorý má veľa vrstiev a udržuje ich v tom pocite tej pasce starostlivosti. A tam možno, že by som s tým výkladom asi, ja neviem, ako sme s časom. No, chvíľočku. Ja už len poviem, že vlastne keďže to vnímali takto, že ten zdroj je iba takýto a je ho tak málo a je takýmto spôsobom decimovaný zo všetkých strán. Samozrejme niektorí až do takých konšpiračných výkladov sa prepadávali, pretože sa im to zdalo príliš systematický tlak zo všetkých strán na to, aby za tým nehľadali nejakých zlomyselných aktérov. Ale v zásade, ako v čom sa zhodovali, k tomu sme si použili ten pojem vlastne z takej feministickej ekológie, že sa ocitali v pasci starostlivosti, že v podstate to, čo ich udržiavalo pri tom type hospodárenia ešte stále dnes, to, že im záležalo na tom, ako tá krajina vyzerá a na tom, aby tam zostali tie zvieratá a na tom, aby bolo nejakou hodnotou aj nejaká nezávislosť tých obcí od nejakých vzdialenejších mocenských štruktúr, tak to zároveň to z nich robilo dobrých kurátorov tej biodiverzity, lebo nikto iný to nevedel tak udržať, ale zároveň vlastne to predstavovalo ich najväčšiu zraniteľnosť. To je to, kvôli čomu tam zostávali a to je to, kvôli čomu ten systém dokázal vlastne ich tlačiť za ďalšiu a ďalšiu hranu. Takže to je podobné naozaj ako v tých feministických teóriách, kde sa ukazuje, že vlastne tak ako povedzme ten štát počíta, že to materstvo bude tá žena robiť a tie rodiny ho budú robiť vlastne zadarmo vo vlastnom čase niekde. Aj keď celá krajina vlastne na tom podstate stojí od reprodukcie cez nejakú ako výuku základných zručností sociálnych, tak štát do toho nejako neinvestuje a skôr ako keby to tlačí na nejakú hranu a využíva, že tí ľudia z toho nemajú ako odísť, pretože im na tom záleží aj na tých svojich deťoch a na tých rodinách. Takže veľmi podobná situácia, keď sa na to tak sociologicky pozrieme, len už taká institucionalizovaná cesta zabratie vlastne celej tej podpornej infraštruktúry. A to bolo teda odilustrované na začiatku tým výrokom pána Černianského, ktorý to naozaj vníma. To by som ešte možno posunul, že máme k tomu v tej štúdii samozrejme také ako sociologickejšie diskusie, ale pekne to naväzuje na tej diskusie, ktoré tu teraz trošku poutváral Juro Buzalka so svojou perfektnou knihou Postsedliaci, ale trebárs aj Samo Marec. To napätie medzi vidiekom a mestami, ktoré tu máme. Takže naozaj ako mám pocit po absolvovaní troch rokoch tohto výskumu, kde som začínal ako vyslovene mešťan a environmentálny aktivista, získal som pocit ako veľkých slepých škvŕn vo vzťahu k vidieku, že naozaj dnes sme nastavení skôr tak, že vôbec neuvažujeme agroekologicky v tom zmysle, že máme tu tých ľudí, ktorí by nám tu tie bioekopotraviny mohli robiť lokálne, ale vlastne nie je tu žiadna politická reprezentácia, či nalavo, či teraz tá liberálna, ktorá by nejakým spôsobom mala vôbec program, ktorý by dokázal rozbiť túto pascu starostlivosti. Tak tam by som možno, že skončil ešte letom svetom, že tí ľudia vlastne, ako reagovali na to uzavretie, tiež pomerne smutný príbeh. Väčšina, alebo väčšina, no niektorí odchádzali do tej hobby úrovne, kde sa ukazovalo, že tú biodiverzitu dokážu udržať na malých plochách niekde za domom pri dedine, čo je super, ale krajine to ako nepomáha, tam to tú biodiverzitu neudrží. Potom boli ľudia úplne na pravo, ktorí s tým jednoducho sekli. Pánovi Černianskemu odborníčka z Národného parku označila jeho krávy, ktoré on tam doviezol, aby sa dokázali brániť proti tomu pribúdajúcemu počtu vlkov. Tak si tam doviezol vyššie krávy a znova v Národnom parku mu hodnotili tie krávy ako nevhodné na ten biotop, že sú príliš ťažké a nepredlžili mu nájomné zmluvy. Prestal hospodáriť. hej, takže buď niekomu dravce roztrhali stádo a už sa na to vykašľal, alebo proste zlyhal ten prenos medzi generáciami toho know-how, alebo jednoducho takto niekto, nejaký hráč odstavil, zabral im pôdu, takže veľa takýchto odchodov. A tie stratégie, ktoré fungovali, ako tak, to boli hlavne tí mladší hráči a družstva. Jedna stratégia bola vlastne také kompromisy v starostlivosti, to tí mladší, ktorí dokázali uživiť rodiny, tak išli do kompromisov voči vlastným ideálom, hlavne v tom, že naozaj pestovali na meso, na export namiesto toho, aby to fungovalo tým spôsobom, ktorý oni preferovali, že by predávali miestným ľuďom, ktorí by ich zaplatili natolko, aby z toho vedeli vyžiť. Nemožné, hej? Takže išli do kompromisov starostlivosti a potom tu boli tie družstva, ktoré zasa využívali také politické krytie, taká lojalita vlastne k tým sieťam, ktoré tu boli ešte spred komunizmu a tam bol taký barter politický, chodili si tam minister hospodárstva na to družstvo proste, chodili si tam robiť dýchánky, ale aj vlastne počas volieb regionálnych to družstvo s tým veľkým symbolickým statusom, ako kedysi dôležitý zamestnávateľ, tak stále ako pomáhali vlastne určitým typom strán zostávať s tým svojím statusom pri Kormidle, v tých obciach. Takže takýto barter a na oplatku vlastne potom tí ľudia z tých ministerstiev, z tých štátnych úradov, Slovenský pozemkový fond, PPA-čka, im pomáhali preplávať tým zložitým systémom dotácií trošku ľahšie, alebo aj nejako ich ochraňovať pred trhom, že mali nejaké protekčné odbytisko. Tak tieto dve stratégie, to bolo jediné, čo prežívalo, ale tiež tam bolo vidieť, že vlastne čím viac plochy obhospodarovali, to sa týkalo hlavne družstiev, tak tí menej schopní boli udržať to v tej kvalite hospodárenia, aby tá biodiverzita sa nevytracala. Takže toto boli také adaptačné stratégie a preto tá krajina sa nedarí udržať. Takto nám to vyšlo z perspektív tých gazdov, ktorí sa o to pokúšali a teraz chceme pokračovať v tom výskume vlastne ďalej k tým ďalším aktérom, ktorí sú tam vymenovaní a ohováraní, tak chceme to popreberať s nimi, ale pôsobilo to dosť koherentne. No a tu by som asi skončil s tým, že vlastne tu chvíľku asi podebatiť, pár minút ešte je a potom Jolana z Botanického ústavu, kto ste tu neboli na začiatku, vlastne máme takú plochu tam vzadu pri jednej z tých inštalácií, kde sú vibrácie od zvierat a my tam máme plochu, kde Jolana pourčovala kus lúky, že si viete pozrieť, čo to znamená vysoká biodiverzita, nízka biodiverzita, môžete si to vyskúšať, taký trošku workshop a môžeme tam ešte podebatiť o týchto veciach, koho to zaujíma. Takže ďakujeme zatiaľ.