Príjemné popoludne. Vítam vás na popoludňajšej diskusii s titulom Korene rozkmotrenosti, ktorej hosťami, ako pred chvíľkou zaznelo, sú Mária Bieliková a Pavol Hardoš. Ja ich o chvíľočku predstavím a poviem aj trošku viac o tom, o čom sa dnes budeme rozprávať. Ale teda v prvom rade ešte raz vás chcem prilákať hlasom tých z vás, ktorí ešte nezaregistrovali alebo nestihli sem prísť. máme tu sedenie vo výpeku a máme tu sedenie príjemne v tieni môžete si nájsť pozíciu, ktorá vám bude vyhovovať aby ste s nami mohli stráviť počúvaním a poťažmo aj v dialogu najbližšiu hodinku a pol Korene rozkmotrenosti je diskusia, ktorá sa podľa mňa veľmi hodí na festival, ktorý sa takto odohráva na pomedzi vidieka a mesta. Už možno jeden z koreňov rozkmotrenosti je zabudovaný priamo do tohto podujatia. Ale nie len o tom bude dnes reč. Reč bude možno tak prierezovo o tom, v akej situácii sa nachádzame dnes v roku 2026 a v posledných rokoch, keď sme sa ocitli v situácii, kedy blízki ľudia častokrát už nedokážu nájsť spoločnú reč, kedy strácame schopnosť viesť normálne diskusie, počúvať argumenty, ktoré nesúhlasia s tými našimi a možno tak trochu tušíme, že za posledné roky sa niečo zmenilo v tom, akým spôsobom spolu nesúhlasíme a aké máme medzi sebou názorové a kultúrne vojny a to niečo, čo sa zmenilo je takmer, a môže, a nemusí to s tým súvisieť, o tom sa dnes budeme rozprávať, ale to, čo sa zmenilo, je technologická zmena, ktorou vlastne za posledné dve dekády veľmi rapídne prechádza celá naša spoločnosť, ktorá ovplyvňuje v podstate každodenný život, ktorý žijeme od politiky až po spotrebiteľské rozhodnutia, až po vlastne trávenie voľného času každého z nás. Ja som preto veľmi rada, že prijali pozvanie do tejto diskusie. A my máme vlastne chládok rovno pred pódiom. Inak, kto chcete, prídite si, môžete si aj prisadnúť a môžete sa práve stať spoludiskutujúcimi. Takže, ako som hovorila, ja som veľmi rada, že pozvanie do tejto diskusie prijali dvaja odborníci, každý z nich veľká kapacita v celkom inej oblasti. Našou hostkou je Mária Bieliková, profesorka, výskumníčka, ktorá sa zameriava už veľa dekád na výskum umelej inteligencie. Ale okrem iného rieši aj témy ako technológie a etika, vplyv technológií na spoločnosť. V roku 2020 založila Kempelenov inštitút inteligentných technológií, ktorý aj vedie. A z jej pohľadu sem prídu témy, názory a skúsenosti práve na technologické zmeny, ktorými prechádza spoločnosť. a pokus uchopiť, prečo nám namiesto toho, aby nám iba zlepšovali život, čo sme si od nich sľubovali, niekedy ten život aj zhoršujú. Mária, vítaj. Pekný deň, prajem. Druhým hosťom v diskusii je Pavol Hardoš, politológ a akademik pôsobiaci na Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského v Bratislave. venuje sa výskumu demokratických teórií, ale aj venuje sa aj konšpiráciám, je členom a myslím, že aj podpredsedom občianskeho združenia Konšpirátori.sk, ktoré sa zasadzuje za to, aby... Pomôžeme a podáme loptičku. Ktoré sa zasadzuje za to, aby sa mediálny priestor na Slovensku očistil od dezinformačných webov, aby tieto zdroje informácie neboli neboli legitimizované a boli pomenované ako to, čím sú. Pavol, vitaj. Ďakujem, dobrý deň. Ja možno začnem tak zo široka. Polarizácia, v podstate téma, o ktorej sa chceme dnes baviť, je polarizácia, čo nie je nový. A o to sa asi všetci zhodneme, že nesúhlasy v rodinách sme mali, teda ja konkrétne si ich pamätám už od detstva. Ja som vyrastla v 90-tych rokoch, v ére, kedy sa rodiny neboli schopné baviť, teda kvôli tomu, že niekto volil Mečiara a niekto Mečiara nevolil, ale asi sa takisto zhodneme na tom, že v posledných rokoch je to ako hodne viac vyhrotené, než to kedysi bývalo. Ja som si pozerala nejaké výskumy. Našla som, asi pred rokom som čítala takýto zaujímavý článok, ktorý vyšiel na denníku N, ktorý sa bol to vlastne rozhovor s Pavlom Kosnáčom z SAV, ktorý má okrem iného teda aj vedie inštitút DEC, ktorý sa venuje kohézii spoločnosti, čiže súdržnosti spoločnosti. Oni robili výskum, ktorý publikovali vo veľkej knihe s rovnomenným názvom. Volala sa, myslím, Súdržnosť Slovenska. A im vlastne vo výskumoch vyšlo, že 48 % ľudí na Slovensku, čiže vlastne takmer polovica populácie, sa nevie rozprávať o kontroverzných témach, ako napríklad názor na Ukrajinu, alebo názor na LGBTI ľudí s blízkymi bez toho, aby došlo k hlbokému poškodeniu vzťahov. Čo je... Ja samozrejme nemám tú historickú pamäť, aby som tieto čísla vedela porovnať nejakým spôsobom s minulosťou, ale znie to dosť otrasne. Možno, že by som chcela začať teda tým, že či z vašich vlastných pohľadov, že či tá situácia sa zhoršuje posledné roky a ak áno, či by ste si dovolili hovoriť o tom, prečo. to je podľa vás tak. Kto chcete začať? Pavol? Nie, že by som chcel, ale môžem. V prvom rade mám hneď niekoľko takých myšlienok alebo takých postrehov. Úplne prvý je, že sa mi strašne páči názov tejto diskusie korene rozkmotrenosti. Oveľa viacej sa mi termín rozkmotrenosť páči ako polarizácia. Pojem polarizácia nemám rád, lebo niekedy vlastne hovorí o tom, že ako keby že sa polarizujú nejaké dva tábory, kde v podstate ako keby, že obidva musia byť nevyhnutne nejakým spôsobom legitímne. Kde, akože vyslovene skarikovaný pohľad, ale napríklad Slovenské národné povstanie nebolo výsledkom polarizácie. Že respektíve boli tam dva tábory, ale jeden z nich nebol legitimný, by sme mohli povedať. Že keď sa hovorí o polarizácii, tak sa veľmi často hovorí o tom, ako keby, že vznikajú tu konflikty a tie konflikty sú nejakým spôsobom proste, že všetci majú svoju pravdu a je to v podstate iba taký nejaký hurhaj, kde čo podľa mňa sa nepomenúva a čo naozaj je fenomén, ktorý môžeme často vidieť dnes, je, že dochádza k radikalizácii. Že dochádza k radikalizácii mnohých postojov, kde ľudia, áno, prichádza k nesúhlasu alebo neschopnosti sa baviť o niektorých problémoch alebo o otázkach, ale že nie je to výsledkom toho, že by ľudia mali nejaké dva protichodné postoje, ktoré sa nazajem čoraz viac vyhraňujú, ale že dochádza k vyhraňovaniu a postojovej radikalizácii spôsobom, ktorý niekedy je vyslovene vystavaný proti demokratickým hodnotám, proti hodnotám slobody, respektíve proti nejakej ľudskej dôstojnosti, kde sa hľadajú nepriatelia, ktorí sú obviňovaní z toho, že spoločnosť upadá, alebo že vieme si presne vyskladať na tých témach, o ktorých sme sa bavili, že mnoho ľudí vie zastávať veľmi radikálne a vyhranené postoje, ktoré by možno pred 20 rokmi nemali tak vyhranené a neboli by za ne tak tvrdosť sa zasadzujúci, kde vyslovene sú schopní sa s blízkymi do krvi pohádať o tom, že ako to, že to viete, tak to nevidíte. Čo je tomu na príčine? Ale ešte by som vlastne doplnil presne, že presne tú istú skúsenosť s mečiarizmom z 90. rokov, že síce tiež som ročník 82, ale pamätám si presne tie rána, keď som sedel so svojím starým otcom, on si čítal Slovenskú republiku, čo bol teda ten mečiarovský denník, ja som si čítal opozičné noviny a spolu sme raňajkovali, ale nerozprávali sme sa. Lebo som vedel, že ako náhle by sme sa spolu začali o nejakej téme rozprávať, tak by to prešlo presne k nejakej politickej otázke a mali by sme obidvaj pokazené raňajky. Že vyslovene, že sme spolu koexistovali, bývali sme spolu v jednom byte, ale zároveň to nebolo vzťah, kde by sme sa mohli rozprávať o čomkoľvek, lebo by to skončilo roztržkou. A že v tomto nie je dnešná situácia nová. To som asi chcel povedať. Potom prejdeme asi, že v čom je presne technológiám a tak ďalej. Len som chcel presne tento moment pomenovať ako niečo, že nemali by sme si malovať minulosť ako niečo, do čoho vtrhli zlé technológie a urobili nás rozkmotrenými. Že tá rozkmotrenosť tu vždy bola a v nejakej podobe sa prejavovala. A možno, že tie technológie iba niečo akcentujú, čo tu medzi nami už dávno existuje. K tomuto, podľa mňa, sa ešte dostaneme. Mária, ty chceš zareagovať? No ja som chcela najmä povedať toto, čo tu teraz bolo povedané, že v zásade tie veci sú tu už dlho, dlho, dlho. Ja nie som ani historik, ani antropológ, ani nič podobné, ale všade všetci počúvame, že v zásade naše mozgy sú viac menej rovnaké ako boli pred tisíc rokmi, dve tisíc rokmi. Tá zmena je samozrejme, že sa menia, ale menia sa viac menej lineárne a to prostredie a aj technológie, ale nielen do toho proste vniesli túto exponenciálu. Zase nesmieme zabúdať aj na to, že špeciálne v našom priestore ja som sa teda narodila kúsoček z Korejakovi. A sme tu žili v nejakom priestore, kde nebola veľká diverzita a buď sa doma len potichu hovorilo a dokonca, keď si to predstavíte, že ak v 5 milionovej krajine bolo milión ľudí v komunistickej strane a to bola v zásade tretina pracujúcich, tak aj tí, ktorí boli v komunistickej strane. Väčšina z nich tomu neverila a boli tam z najrôznejších dôvodov, ale jednoducho vtedy sa to, vtedy tí ľudia viac držali spolu a mali niečo spoločné. A to, čo sa začalo meniť a to sa tam dostaneme aj k tým technológiám a čo je podľa mňa, že absolútne najzasadnejšia vec, lebo konšpirovalo sa už za čias Ríma a proste to bolo vždy, že ešte za toho Mečiara keď už síce tá polarizácia alebo rozkmotrenosť, mne sa to tiež páči, tu už bola, vtedy sme ešte stále mali jeden spoločný informačný priestor. Sice sa diali veci, ktoré vytvorili nejaké názorové rozdiely, ale keď sme niečo povedali, tak sme vedeli, v zásade sme sa bili o interpretáciu nejakých faktov a tam, kam sa to posúva dnes, je, že už sa bijeme o tie fakty a že má každý svoj priestor a tým pádom má každý svoju realitu. A keď sa pýtaš na tú príčinu, tak ten zosilňovač toho celého je podľa mňa do veľkej miery toto samozrejme nie ako jediná vec. Toto v zmysle? To, že sa vytvárajú rôzne informačné priestory. či už technológiami, alebo aj za pomoci ľudí. Lebo zasa tie technológie, aj keď nie sú neutrálne, tak ľudia ich vytvárajú a my ako ľudia s nimi pracujeme. Takže ja tak prirodzene odmietam, aby sme to zosobňovali a celkom mi ide na nervy, keď hovoríme o tej umelej inteligencii, alebo tom, alebo čo, lebo to nám spôsobuje problémy. Je jasné. Ale teda, Pavol, ty si pripomenul v prvom rade, že naozaj sa alebo obidvaja pripomínate, že nenachádzame sa v novej situácii, ale predsa len asi sa nachádzame v niečom novej situácii, lebo ty tiež priznávaš, že vlastne ľudia sa radikalizujú do polôch, v ktorých by sa pred 20 rokmi asi neocitli. A teraz ja skúsim čiste laicky nejaký pohľad na vec svoj predložiť, že tiež som nad týmito témami veľa v živote rozmýšľala, ale nevenujem sa tomu ani výskumne, ani akademicky, ale taký ten ľudský, ľudská skúsenosť moja bola, že dlho som si myslela, že dôvody, prečo spolu síce nesúhlasíme, ale nejakým spôsobom možno, že dokážeme výjsť lepšie než dnes, sú v tom, že ubehla krátka doba vlastne od tej spoločenskej zmeny po 89. a že vlastne každá takáto historická zmena má nejaký svoj dobeh, ešte nejakú trvácnosť, kedy hodnotovo možno, že žijeme v nejakom priestore ktorý časom začne erodovať a vlastne musíme si viacej musíme si viacej pripomínať čo sme to v tom 89. vyštrngali a keď sa to začalo celé rozpadať možno že pred tými 15 rokmi tak ja som si veľmi dlho myslela že už ako keby ubehol dostatočný čas a stratili sme tú historickú pamäť a už si nevážime vlastne tú slobodu do ktorej sme sa dostali a do toho prišli tie technológie a teraz ktoré z toho ktoré z toho mieša karty? Ja len jednu takú rýchlu že ja si myslím, že to sa nedeje len na Slovensku. Určite nie. Takže ja som si nie istá, či to má až taký veľký súvis. Ja síce som ho začala, že ako sme žili na Slovensku, lebo pre nás to je kúsok väčšie, ale toto je jav, ktorý sa deje celosvetovo. Určite je. Na druhú stránu pád železnej opony bol jav, ktorý otriasol celosvetovým usporiadaním. Samozrejme, že my sme boli tí, ktorých sa to dotklo viac, takže sme to viacej pociťovali. a teraz sa aj ukazuje, že z nejakých dôvodov sme možno, že na chvoste súdržnosti a na chvoste nejakého váženia asi európskych hodnôt minimálne z krajín, ktoré sú v strednej Európe. A teraz je otázka, či to súvisí viacej s tým, že sme nikdy tú zmenu nespracovali, alebo či naozaj sem prišiel technologický pokrok tak radikálny a tak drastický, ktorý tak otriasol svetom, ktorý žijeme, že vlastne tie naše lizard brains to nedokážu spracovávať. Hneď mi napadla jedna taká vec, že tá otázka by sa dala možno aj obrátiť. Presne to rámcovanie tej otázky. Že nie je to možno tým, že by sme si nejak nevážili tú slobodu, alebo že by sme ten 89. nejak zabudli a nespracovali a tak ďalej, až z toho vychádzajú. Ale mne napadlo, že možno, že dalo by sa to aj presne opačne čítať, že pred 89. sme síce žili v nejakom neslobodnom režime, ale zároveň, že tu existovala veľmi silná, zdielaná skúsenosť väčšiny populácie, ktorá presne, že ten režim bol rovnostársky do nejakej miery. Samozrejme, že tu boli nejaké privilegované komunistické vrstvia, ktoré mali lepší život, ale že do veľkej miery väčšina ľudí zažívala rovnaký status. Požívala rovnaký status a rovnakú kvalitu života, viac menej. Samozrejme, mohli by sme sa dlho baviť o tom, čo všetkom socializmus zlyhával, ale že garantoval nejaké sociálne istoty, nejaké služby a tak ďalej. Opadajúce kachličky teraz pominme, ale že proste zdravotníctvo a sociálne služby a tak ďalej. A že po tom 89., že ešte tu ten systém tohto nejakým spôsobom dobiehal, že ešte v podstate poskytoval nejaký ten základ, napriek tomu, že tu vlastne však bola šialená nezamestnanosť 90. rokov po ekonomickej transformácii, že napriek tomu, že ten systém ešte nejakým spôsob dobýhal a že ešte ľudia mali tú historickú pohľad nejakej zdielanej skúsenosti a potom postupne, že vlastne táto skúsenosť, pocit zdielanej reality, sociálnej reality prežívania spoločného, že erodoval postupom budovania kapitalizmu. A do tohto potom prišli tie technológie. To iba som tak nastrelil, že rovnako by sme tú otázku mohli aj takto orámcovať, interpretovať a že zase by sme prišli s nejakým iným pohľadom na to, kde v tom tá minulosť hrá nejakú rolu. Nehovorím teraz ani jeden, ani druhý, že je ten správny, iba hovorím, že je to veľmi zajímavé, ako sa to dá vlastne otočiť a ako veľmi ľahko sa dá vlastne nejaká tá historická skúsenosť, alebo nejaká minulosť prispôsobiť konkrétnemu hodnotovému pozoraniu na svet, kde potom z toho si vieme opäť vyskladať, že my sme tí dobrí, lebo my na to pozeráme správne a potom tí druhí stratili ten správny pohľad, alebo zabudli, alebo niečo nesprávne interpretujú a vlastne, že je to ich výjim na nejakým spôsobom, že pozerajú na svet inak ako my. To iba by som komplikovala. Ja si myslím, že to sa nedá oddeliť a ja by som si netrúfala povedať, čo viac a čo menej, čo by sa stalo, keby tu napríklad neboli technológie. Mohli by sme sa na to pozerať tak, že to, keď sa pozrieme aj na iné krajiny, keď sa pozrieme napríklad aj na Britániu, tak koľko rokov potrebovali, aby tam bola generácia, aby demokracia bola v stave, v akom bola, napriek tomu, že tie problémy majú všade a to sa nedá za jednu, dve generácie spraviť. Nakoniec, keď sa robia akékoľvek zmeny v vzdelávaní, tak bežne sa hovorí, že to, čo dnes urobím, tak to sa reálne prejaví o 40 rokov. že dobre už zajtra, možno budem vidieť malý kúsok, ale v tej spoločnosti, tak aby sa to dalo odmerať, aby bol tam ten reálny efekt a nebol to len náhodný jav, že to chvíľu ide tak alebo tak. To je 40 rokov. No a teraz, keď si zoberiete, že a do tohto prídu tie technológie, ktoré naozaj sú exponenciálne. Neviem, či si všetci, ako sme aj tu, že viete, čo to znamená, že exponenciálny, že viete si to predstaviť. No hej, lenže teraz, akože ja to rada hovorím na takom príklade, že ten chlapík, ktorý kedysi dávno vynašiel šach, tak on to teda urobil pre nejakého jedného kráľa a teraz on sa mu chcel odmeniť a teraz čo ti dám? to bolo v Ázii. No takže chcem toľko ryže, že na každé to šachovnicové políčko mi vždy znásobiš. To je exponenciál. A keď to nasledujúce je funkciou toho predchádzajúceho. Hej, čiže na prvé jednu, potom dve, potom štyri, potom osem a tak ďalej. No a teraz čo si myslíte, že koľko tej ryže je tak na takom 48. políčku? To sú proste niekoľko desiatok tisíc tých veľkých tankerov z ryže. Keď by ste prišli na 64. políčko, tak je to 50 miliónov týchto olympijských bazénov. Proste veci, ktoré si absolútne neviem predstaviť, ale číslo 64 si každý vie predstaviť. Čiže to je tak, že na začiatku tá hokejka ide slabo a potom ide rýchlo. My netušíme, kde na nej sme, ale väčšina tých zmien, ktoré sa teraz dejú, sa dejú takýmto spôsobom, čiže oni neskutočným spôsobom všetko zosilňujú. No a potom o tom sa asi ešte budeme baviť, keď pridáme, že teraz ja hovorím len o technológiách tak, ako sú a ešte sme sa nezačali baviť o sociálnych médiách a o ďalších veciach, ktoré ktoré ešte potom toto znásobujú. Čiže to, keď sa dá dohromady, tak potom to, čo my dnes vidíme, ešte poviem poslednú vec, že my sme asi prvá generácia v histórii, ktorá počas jedného života my dokážeme pozorovať, že sa reálne dejú zmeny v prírode, v našom prostredí. To doteraz išlo tak, že keď sa udiala nejaká zmena s nejakým druhom alebo s niečím, tak to sa, na to bolo treba niekoľko generácií, kým sa to prejavilo. A my sme prví, ktorí to vidíme na vlastné oči, že za jednu generáciu to zažijeme a tie technológie sú veľmi podobné tomu. Čiže nedávala by som im to iba zavinúť, ale oni to teda zrýchlili tak, že nevieme veľmi čo s tým. Toto je ináč dobrý point, Mária, že vlastne my sme tá generácia, ktorá zažíva už v podstate minimálne tretí rôzny typ sveta. Narodili sme sa do analogového sveta pomerne neslobodnej spoločnosti, potom sa to celé drasticky zmenilo v 90-tych rokoch a vlastne začiatkom 2000-tych sa udielo to, čo ty si už spomenula, vlastne, alebo naznačila, prišiel sociálny web, prišli sociálne siete, ktoré zase všetko úplne inač preformatovali a tam sa stalo to, čo ty si spomenula, je, že vlastne úplne sa zmenil informačný priestor. Ako sa vtedy zmenil? Čo sa tam udialo? No tá hlavná vec, ktorá sa udiala, že ešte ja, keď som bola malá, to už bol digitálny svet, lebo ja som sa tak narodila rok, dva potom, ako je tá generácia týchto od analogu k digitálnym. A ešte my, keď som ja prišla do školy a niečo som pozerala, alebo niekde som bola, tak sme vlastne všetci mali rovnaký zážitok. dnes, keď naše deti sa na niečo pozerajú, či už na sociálnych mediách, ale kľudne aj niekde inde, tak v zásade každý má iný svet a tie svety sú odpojené a v zásade čím ďalej, tým viacej od reality. Čiže toto je za mňa absolútne najzasadnejšia vec, ktorá sa udiala. Palo, ty si mi hovoril pred toto diskusieho, sme sa rozprávali, že sleduješ aj výskumy, ktoré popisujú, čo sa presne deje v spoločnosti pod vplyvom technológií a ako na tieto technologické zmeny reagujeme. Poveď o tom viac. Dnes sa asi nepochopil, lebo teraz si ma zaskočila. Á, pardon. Hovorili sme o tom, že je pomerne dobre popísané, čo technologické zmeny a čo internet a sociálne siete vlastne robia z úrovne spoločenskej diskusie. Takto, že niekoľko vecí sa mi hnalo hlavou a jedna z vecí, ktorú, že ja mám takú veľmi nešťastnú tendenciu, že keď sa ľudia o nej na niečom zhodujú, tak mám pocit, že musím nájsť niečo, čo s tým je v neporiadku. Poď do toho. A teda, že napriek tomu, že súhlasím presne s tým, že tie technológie nejakým spôsobom zásadne prinášajú novú kvalitu a vytvárajú možné zdroje toho presne, že sa nám fragmentuje pozornosť, fragmentujeme sa na tom, že každý si žije vo svojom virtuálnom svete a strácame spoločný frame of reference, čiže spoločný rámec toho, čo pomenúvame okolo seba a na základe čoho môžeme spolu nejak zdieľať realitu, lebo vlastne každý máme vlastné odvolávky, každý máme vlastné vlastný scenár, podľa ktorého vnímame realitu a to sťažuje porozmenie. Ale, že zároveň som, presne, keď sme sa rozprávali o tom, že akým spôsobom vlastne, že internet a digitálne technológie, že akým vlastne prinášajú, nesúlad vôbec v tom, že čo sú fakty. Ale ja si stále, akože, vzpomínam aj na to, že čo sa písalo v Slovenskej republike, a čo sa písalo o opozičných médiách, že tam tiež to nebolo nevyhnutné iba o tom, že by bola iná interpretácia, ale že tam často fungovala paralelná realita. Prepaž, ale teraz ti do toho trochu skočím, ale že tak otvorené klamstvá, aké dnes vidíme na internete a akože tak otvorené dezinformácie, že toto je trošku iný level. Ja by som odporúčal sa vrátiť do archívov a pozrieť si tie staré vydania tých niektorých denníkov, že tam z nejakého dôvodu presne, o tom sme hovorili presne, že kto sú mečiarovskí novinári, lebo to boli vyslovene propagandisti, ktorí prinášali otvorené klamstvá a mnohí z nich dneska fungujú v tých alternatívnych médiách, že oni si vlastne prax urobili vlastne, že oni iba uplatňujú to, čo sa naučili v 90. rokoch a že iba vlastne tu využívajú tú technológiu inú, ale v podstate že tá technológia na šírenie klamstiev a paralelné reality, tu vynašiel už Gutenberg. Že to je niečo, s čím vlastne teraz môžeme sa povedať o tom, že na kokosu digitálne technológie vlastne upgrade, kvalitatívne nový, oproti knih tlačí, kde vlastne s knih tlačov, čo bola technologická revolúcia, s tou sme sa našej inštitúcie vyrovnávali 400 rokov. Že vlastne kým sme sa naučili žiť s knih tlačov, že vlastne čo prináša tá digitálna technologická revolúcia, bude tiež nesmierne veľkou výzvou pre naše inštitúcie. Len som chcel troška skomplikovať presne ten naratív toho, že je to niečo kvalitá... Alebo neviem, proste, že tá kvalita je rozhodne nová, rozhodne to umožňuje nesmierne ľahko šíriť lži, dezinformácie, paralelnú realitu a tak ďalej. Že sa to naozaj dokáže krásne rozdrobiť, ale zároveň mám proste takú tú... ten pocit, že musím povedať dobre, ale že nie je to nové. Že nie je to nové. nové je médium, cez ktoré sa to deje? No závisí od toho, čo je nové. Lebo to, že sa tu niekto pokúšal vytvárať paralelné svety a úspešne. A to tu bolo vždy. A to bolo tak neviem, či od Gutenberga ale aj predtým možno, lebo na jednom rohu jeden hlásal jedno a na druhom rohu jeden. Čiže toto platí. Lenže to čo? A teraz ono je to vždy problém, pretože že jazyk, ktorý používame, nás viac menej spravil ľuďmi, lebo umožnil nám používať abstraktné pojmy a rozmýšľať. Teraz generatívna umelá inteligencia nám to tu simuluje, ale práve ten jazyk je vždy taký previs, že povieme jedno slovo, ale je to vždy trocha komplikovanejšie. Keď som hovorila o paralelných svetoch, tak som nemyslela to, že tuto si niekto niečo vytvára, ale my, normálni ľudia, každý žijeme vo svojom svete, lebo keď v 89. to bol významný rok. V 89. sa stalo viac veci. V júni som ja promovala. Hej, to bolo celkom dôležité. Dobre, že to spomíneš ako prvé. No, lebo to bolo tak, že tak to išlo. Potom v auguste 1989 vznikol web, World Wide Web v CERNe. A potom v novembri sa stalo to, čo sme tu už dneska spomínali. A na Slovensku prvé webové stránky boli okolo, myslím, že v roku 1991, ono to chvíľočku trvalo. A vtedy sme videli tam všetci to isté, keď sme tam prišli. a ja som sa dokonca dlho venovala personalizácií výskumne a písali sme články o tom, aké je to super a aby sme to presadili že keď to budeme ušívať na mieru no ale teraz tie technológie urobili to a teraz či vedome alebo nevedome či lží alebo nelží alebo čo tam je, že naozaj každý máme ten svet iný bez toho, aby to niekto chcel čiže to, čo si Pali povedal úplne sedí, ale toto sa k tomu pridalo a keď ja potom, veď sa budeme baviť aj o tom, že čo s tým, no ale ak tou príčinou je to, že tu máme teraz naozaj tie paralelné svety, no tak ktoré možno, že nechceme, lebo tá rozkmotrenosť vzniká vtedy, keď máme málo spoločného. Že my už sa nevieme ako spoločnosť skoro na ničom zhodnúť, no tak potom musíme začať hľadať cesty na to, aby sme vedeli nejakým spôsobom fungovať spolu. Pre mňa je toto úžasné. Som dosť odolávala, keď ma sem volali, či sem vôbec prídem, ale teraz som najšťastnejší človek, lebo vidím, že tu sedíme a teraz máme jeden svet. Aj keď možno tam si vyrobili nejaký paralelný, ale rozprávame sa normálne, fyzicky, naživo a nikto nám tu nepodsúva nejaké informácie. Či už vedome alebo nevedome. Palo, mňa by inak zaujímalo, či si spomenieš, či by si vedel povedať nejaký príklad z archívov na také úplne bezočivé lži, ktoré sme sa v tom čase v 90. rokoch vedeli dočítať v tlači. Lebo ja si napríklad nespomínam až na takéto veci. Pamätám si na veci, ktoré ma stávali zo stoličky v tom čase. Terminológiu, ktorá sa teraz zázračne vrácia a s kadejakými fašizoidnými hnutiami. Naozaj si spomínam, že kedysi v Zmene som čítala článok o festivale Bažant na Mlynoch v bratislavskej Mlynskej doline s označením kultúra smrti, ktorý som si myslela, že naozaj rázom až skonal so zánikom tohto periódika. A on sa zázračne po 24 rokoch vrátil. Ale ak by si si spomenul, tak by som bola ráda, že či by si vedel nejaké faktické klamstvá vyloviť. a kľudne porozmýšľaj, ak potrebuješ čas, aby sa možno ešte pri tých paralelných svetoch ostala Mária chvíľ. Dezinformácie nie sú, nové konšpirácie nie sú, nové, nesúhlasy nie sú, ale tie paralelné svety, do ktorých sa zavrtávame, nové sú. A toto je teda niečo, čo nám pravdepodobne začalo vznikať kedy? S príchodom sociálnych sietí? Kedy sa to stalo? Asi s príchodom sociálnych sietí, ale aj tie dezinformácie. že ja som to už viackrát povedala, že keď tu teraz niekto napíše klamstvo do nejakého názov tých plátkov a teraz idem do toho stánku a tam si kúpim, určite si ich nekúpim všetky, vidím niečo, čiže ten rozsah, ako sa to šíri, je neporovnateľný. dnes. Čokoľvek, keď sa šíri, tak sa šíri mnohonásobnou, ale teraz rádovo násobnou rýchlosťou. Zároveň to asi všetci možno vedia alebo tušia, že to, čo sú sociálne médiá, tak tam sa v zásade predávajú alebo zadarmo dávajú, mysliať si, že zadarmo nie informácie, ale naša pozornosť. No a všetci vieme, že pozornosť sa šíri alebo sa venuje vtedy, keď sú tam nejaké emocionálne veci. Keď je tam hniev, môže to byť aj pri veľkej šťastí, ale toho je väčšinou menej, vzrušenie a tak ďalej. No takže samozrejme tie správy, ktoré sú radikalizujúce, ktoré sú také, že niečo nečakané, vzrušujúce, tak tie sa šíria násobne rýchlejšie a dostávame ich rýchlejšie. A tým pádom je to tendencia, že dávať tam takéto vzrušujúce veci, no a tie sa potom dostanú. Čiže reálne sa toto šíri tým priestorom o dosť viacej, okrem teda toho, že každý vidí niečo iné. a potom, keď už idem k tomu priliať, teraz posledné tri roky, už budú štyri, ako tu máme rôzne chatboty a generatívnu umelú inteligenciu, tak k tomu, že zovšadiaľ sa na nás chrlia, najmä keď si to nevieme regulovať, radikálne veci, tak sa k tomu pridajú modely, ktoré vám vedia v zásade odpovedať na hocičo, vyriešiť akože hociaký problém a vo všetkom s vami súhlasia 24 hodín denne. My sme, ja poviem len ako príklad, my sa v Kempelenovom inštitúte dosť zaoberáme dezinformáciami a vôbec kvalitou informácií a takýmito vecami. A teda robíme rôzne aj experimenty, aj štúdie, čo robia sociálne siete, aj s deťmi napríklad na TikToku. auditujeme tie siete, máme tam takých botov, ktorí tam behajú a zbierajú, ako keby, že ja som bot, mám 15 rokov, zaujímavá môda a neviem čo, behám, zbieram a potom sa pozeráme, čo môžem potom neskoro o tom povedať. Je to celkom šialené, ale keď napríklad jeden náš kolega napísal na Facebook jeden post k Mete, že ako robia tie veci, teda Facebook, tak nikomu z nás sa nezjavil. Čiže oni nepotrebujú mazať tie posty, ktoré im nevyhovujú. Oni stačia, keď ich neširia a potom sa v zásade skoro nikomu nedostanú. A veď aj unikli informácie viackrát z Facebooku, nazvané Facebook Files, kde bolo jasné, že nie len, že ten algoritmus ako taký, keď on optimalizuje na to, aby ste tam boli najdlhšie, tak dáva tie radikalizujúce príspevky viacej. tak oni to ešte znásobili. Čiže ešte ručne, manuálne k tej vyhodnocovacej funkcii to doplnili. Lebo posledná poznámka k tomu, je to v zásade veľmi jednoduché, je to optimalizácia. Čiže niekto povie, ako má ten strojček na čo optimalizovať a ak tá optimalizácia je, aby ste tam čo najdlhšie boli, tak to takto funguje. Toto sú veľmi dobré informácie. Určite sa dostaneme ďalej ešte k tomu, ako tieto veci fungujú. Možno, že bude nás určite zaujímať aj čo s tým. Chcem sa pála spýtať, spomenul si si na niečo? No, napadlo mi minimálne to, že, a opäť to je niečo, čo poznáme dnes tiež, lebo sa to vracia, presne ako si povedala, že tu vlastne bola v 90. roku, v roku 1997 Hlavne v roku 1998 tesne pred voľbami tu bola vlastne veľmi vytrvalá politická kampaň, ktorá bola šírená médiami a ktorej mnoho ľudí veľmi silno prepadlo a to bolo presne tá predstava, že George Soros financuje milionár filantrop, financuje opozíciu a snaží sa zvrhnúť slovenský režim, teda mečiarovských proslovenský, patriotický, nacionalistický režim, aby tu mohol robiť si svoje veci. Že toto nie je novinka, že to sa vlastne vyslovene, tieto naratívy tu boli programovo budované a šírené provládnymi médiami v roku 1998. Vystavané je na tom, že sú tu nepriateľské protislovenské mimovládky, ktoré sa spriahli a financované Sorosom sa snažia povaliť slovenskú vládu. Nie je to naratív, ktorý by nám bol teraz neznámy, lebo si na ňo pamätáme, že úplne zrecyklovanie naratív tu bol v roku 2023 a aj po voľbách sa hovorilo o tom, že Briti a mimovládky a Soros platili mimovládky, aby znemožnili návrat Roberta Fica a tak ďalej. Že toto tu nebola novinka, toto bolo niečo, čo sa vlastne zrecyklovalo propagandistické naratívy z 90. rokov. To je iba príklad jeden taký, ktorý mi napadol teraz. Toto ja som si napríklad vôbec nepamätala. To je taká cirkulárna ekonomika dezinformácií. vlastne... Hej, že to nie je... Jediný rozdiel oproti tomu, čo bolo vtedy a čo je dnes, je presne ten moment toho, že na to vtedy bolo potrebné niekoľko denníkov, aby si ich človek kúpil v stánku, aby si zapol rádio, alebo aby si zapol televíziu, teda konkrétne verejnoprávnu televíziu, kde mu to potom v nejakej buď spravodajstve, alebo potom vo Fašírke, takzvané také kvázi-satirické relácie, aby mu to vlastne tomu divákovi bolo podané. Dnes, a to je presne ten moment, to, čo tie technológie umožňujú, sa mi strašne páči pojem banalizácia šírenia. Nie len, že je demokratizácia šírenia informácií, to znamená, že každý jeden z nás sa môže stať vlastným vysielačom, každý jeden z nás môže sa stať vlastným médiom, lebo mu toto sociálne siete umožňujú a umožňujú mu v podstate buď si vymýšľať vlastné veci, alebo amplifikovať, čiže zvýrazňovať, zosilňovať niečo, čo niekto iný tvrdí. a zároveň, že to vyslovene, že banalizuje šírenie informácií, že vlastne kdokoľvek môže čokoľvek, kdekoľvek prehlásiť, kdokoľvek môže kdokoľvek, kdekoľvek povedať a je to, že samotné informovanie alebo samotné šírenie informácií už ako keby nebolo niečím, čo je náročné, že nie je to niečo, čo je nákladné, aby som použil ten lepší ekonomický termín, čo samozrejme znamená presne ten moment, že tie paralelné reality si môže každý vybudovať vlastné respektíve, že sú pre ňo vybudované na základe toho, akými algoritmami je ovplyvnený alebo ako si on tie algoritmy sám nastaví svojim vlastným pohybom a svojim vlastným reagovaním na to, čo mu je na tých sociálnych sieťach vystavované. Zatiaľ, čo, prepáš Maria, ja ešte by som na to rada zareagovala zatiaľ, čo ale nie je náročné ani drahé vydobyť si vlastný priestor vysielací na internete, tak sa stáva veľmi nákladným, drahým a takmer až nerealizovateľným vytvoriť nejaké filtre, ktoré by tento priestor čistili práve od nejakých nánosov, dezinformácií a tak ďalej. Vlastne nedieje sa presne toto, že čím viacej hyper začína... odstránili sme filtre. Tie filtre mohli byť presne určujúce nejakú kvalitu, ale mohli to byť aj cenzorské filtre. To znamená, že to je presne ten moment, ktorý sa volá, že demokratizácia. Že sa to otvorilo. Ale znamená to vlastne, že naozaj ktokoľvek môže hovoriť čokoľvek. A jediné, čo sa stane meradlom v úvodzovkách kvality je, nakoľko to niekomu bude inému konvenovať, vyhovovať a páčiť sa. Nie je tam kvality, ktoré by sa týkalo pravdivosti. No len vieš, ono sa to otvorilo, len to, kde ja vidím obrovský problém je, že my sme tu teraz vo fyzickom svete a keď vo fyzickom svete a mnohé médiá ako denníky síce vychádzajú digitálne, ale fakticky ich považujeme, že sú fyzické, tak vo fyzickom svete platia iné pravidlá, ako platia v tom digitálnom. A toto je obrovský problém, lebo ja mám z princípu problém s tým, že každý si môže povedať, čo chce. A teraz aj s následkami. Keď by som to urobila v nejakom takomto fyzickom svete, tak máme na to pravidlá, máme na to zákony, že to nemôžeme robiť, ale v tom digitálnom svete sa to viac menej dá robiť. A vzhľadom na ten rozsah, tak aj, akože je veľa rôznych polemík a ja tiež neviem, ako by to malo byť, ale ten spôsob, akým sa tomu dá zabrániť, ja prestávam veriť tomu, že sa tomu dá zabrániť, takže budeme teraz my odchytávať tie, ktoré nie sú dobre, kvalitné. Ani to nevieme vyhodnotiť. Ľudia majú s tým problém to vyhodnotiť, stroje to vedia nejako. Čiže to je akože systémový problém v tomto. My sme si, podľa mňa, tak po roku 2000, keď sa začal internet viacej a viacej otvárať a vlastne dostávať sa do domácnosti, asi chvíľu mysleli, alebo teda ja som si to určite myslela, vtedy som bola v takom utopickom tábore, tak som si myslela, že tým, že sa internet zdemokratizuje, že sa dostaneme bližšie k pravde. Lebo bude viac zdrojov informácií, predtým vlastne tie inštitucionálne médiá boli tými gatekeepermi pravdy a mohli rozhodovať o tom, čo bude povedané a akým spôsobom to bude povedané. A sama si pamätám, že som si naozaj zreteľne, bola som veľmi presvedčená, že tá zmena k otvoreniu bude vlastne zmenou k lepšiemu, lebo budeme mať prístup k viacej zdrojom informácií, k viacej pohľadom na vec. A namiesto toho, čo sa stalo je, že sa nám toto celé úplne vymklo spod kontroly a tá pravda sa vo všetkých tých informáciách začala ako keby strácať. A teraz môžeme sa rozprávať o tom, že do akej miery technológie vlastne môžu za celú túto blamáž, v ktorej sa nachádzame momentálne, alebo za ňu môžu možno nejaké historické nánosy, alebo je to prirodzený vývoj spoločnosti. Ale mňa by možno zaujímalo, či sa zhodneme aspoň na tom, že internet je do veľkej miery akcelerátorom tých problémov, ktoré tu teraz pomenovávame a rozoberáme. Určite, tak ako je s zosilňovačom, tak je aj s urýchľovačom. Pozri, pravda je zložitá z pravidlá, lebo na to, aby sme mohli vedieť, že to je pravda, aj keď to je veľmi relatívne, tak potrebujeme celkom veľa vecí si aj pri pomerne jednoduchých veciach si potvrdiť. Pravda je drahá, lebo to niečo stojí. A niekedy aj boli. Že povedať si pravdu k niečomu môže byť nepríjemné, môže nás to vyviesť z komfortnej zóny. No a teraz, keď si pozrieme na fikciu, Fikcia je presne opak. Spravidla je veľmi jednoduchá, je veľmi lacná a väčšinou je vytvorená tak, že je príjemná. Odjakživa to bolo tak a nakoniec aj v živočíšnej ríši je to tak, že to nejaké spoločenstvo žije a tí jedinci, tí, ktorí majú nejaké skúsenosti a sú tou spoločnosťou nejako uznaní, potom majú väčšie právo hovoriť. Nech už si hovoríme demokracia, ako chceme. Ani nie tak právo, ale proste ich majú ten rešpekt, takže oni prídu a hovoria. A to slovo má väčšiu váhu ako niekoho druhého. Nech si hovorí niekto, čo chce. Keď je raz niekto na niečo odborník, tak jeho slovo má väčšiu váhu. No a teraz sme urobili to, že je to úplne jedno. Všetci sme rovnakí odborníci. Všetci sme a všetci máme rovnaké práva a jednoducho to nejde. Paradoxy sú všade na svete a teraz nemôžeme byť aj slobodní, aj rovní. Nemôžeme mať aj rovnaké práva na internete, aj chcieť, aby tam bola iba pravda. No to proste nejde. Ale nejde iba o to, že teraz sme všetci rovní, ale aj o to, čo si hovorila, že algoritmy, ktoré formujú náš mediálny priestor, to, čo proste príjmame od rána, kedy sa zobudíme, až do večera, keď si šúchame telefon, kedy zaspávame. robia rovnejších z nás tých, ktorí viacej kričia, viacej teda búšia tie emócie a viacej idú do toho kanála. A toto je, myslím, veľmi podstatné si stále uvedomovať. Áno, ale môj point bol v tom, že to sú všetko, že to, keď máte nejakú, aj tuto máme tie reprosústavy a oni sú nejako zapojené a zosilňujú. Čiže a niektorá má ten výkon zväčší viac a niektorá menej a každá jedna je tam dôležitá. Čiže že to, čo som ja chcela povedať, bolo to, že áno, ten zosilňovač, sociálne médiá, ktoré viacej dávajú do popredia tie radikalizujúce a emotívne príspevky, sú veľmi významný faktor, ale aj keby tu neboli, tak už to, že všetky názory máme takto vedľa seba a nevieme vyhodnotiť, ktorý je ktorý, tak už to je problém. A teraz sme ho ešte znásobili, znásobili, znásobili. Tam je veľmi vidno presne na tých technológiách, že mali by sme rozlišovať vôbec digitalizáciu a internet na jednej stránke a potom sociálne médiá ako nejaký platformový fenomén na ktorom dochádza k tomu vyššiemu zosilneniu. Áno, je tu digitálna technológia, ktorá demokratizuje a dáva každému priestor čokoľvek povedať a čokoľvek nejakým spôsobom si zavesiť a prezentovať pred ľudí a potom presne tu môže byť ten moment, že kto je ten, kto je počúvania hodný respektíve kto je ten, kto nejakým spôsobom mal by mať tú autoritu byť ten, kto je počúvaný a že internet ako keby toto odbúral lebo samotná kvalifikácia alebo samotná odbornosť nedáva niekomu nevyhnutne pozornosť. Zároveň, že veľmi krásny ten utopický impuls čo si spomínala. Že ten moment tej viery niekedy koncom 90. rokov vlastne, že internet bude presne tým priestorom, kde konečne sa nabúra nejaký konformizmus a že sa nabúra nejaká nejaký ten to priškrtenie povoleného diskurzu tým mainstreamom, kde vlastne, že sa budú rôzne perspektívy. Tak som to úplne nemyslela. Ale je to presne aj to, čo sa vlastne udialo. A zároveň Ale mali by sme si možno aj povedať, že to nebolo zase natoľko až tak strašne utopické, v tom smysle, že nebolo to až tak naivné. Že ten internet tu naozaj bol takým v tých 90. rokoch, kde to bolo demokratizujúce a zároveň to dávalo mnohým ľuďom pocit, že teraz tu bude mať nejakú vyššiu kvalitu, novú kvalitu, pretože zaznie viacero možností, názorov, ktoré neboli predtým prepustené a možno nemohli mať to obecenstvo. lebo nie, že by nesplňali nejakú kvalitu alebo odbornosť, ale skrátka sa niekomu nepáčili a tým pádom sa nedostali do novina alebo do televízie. Zároveň, iba tu jeden krátky krásny príklad toho, v čom ten utopický ideál nejaký bol realizovaný a niečo, čo zaklopem, ešte stále funguje na internete. Počkaj, mám tip. Poviem ti potom, či si to trafil, povedz. Wikipédia. Presne. Áno. Je, že vlastne to bol tiež založený ako encyklopédia, ktorá je založená na nejakých pravidlách, na nejakom fungovaní a na otvorenom prístupe každého, že môže hocikdo tú encyklopédiu vlastne upravovať, ale musí upravovať podľa jasných pravidiel a existuje tu komunita encyklopedistov, ktorí na tie pravidlá a na dozeranie, teda dozerajú na dodržiavanie tých pravidiel. A že napriek tomu, že teda Wikipédia mala v mnohých končinách a mnohých krajinách v úspech. A v niektorých krajinách naozaj nastal problém, že tie lokálne encyklopédie boli nejakým spôsobom podchytené nejakými klikami, ktoré ideologicky formovali diskurs v daných krajinách. Ale keď si pozrieme na tú globálnu, na tú anglickú encyklopédiu, tak čo často vidíme, je vysoko kvalitný zdroj informácií, ktorý je v mnohom menej chybný ako akákoľvek iná sada encyklopédií, ktorá bola kedykoľvek na svete vyprodukovaná. A na toto boli tiež presne štúdie, ktoré sa pozerali na, ja neviem, že porovnávali kvalitu Wikipédie s kvalitou nejakej encyklopédie Britannica, alebo nejakej inej sady presne tých značkových encyklopédií a zistili, že vlastne, že Wikipédii nájdete menej chýb. Že z hľadiska ľudského poznania a z hľadiska toho, čo je nejaký repozitár platného poznania, tak vlastne digitálne technológie umožnili jeden z najkrajších, najlepších a najúžasnejších výtvorov ľudstva a to je Wikipédia. A že zatiaľ stále ešte takýmto výtvorom je. A bol umožnený práve tými technológiami, ktoré presne jednak realizovali nejaký demokratický princíp, princíp otvorenosti, princíp prístupu k informáciám, zároveň ale s prísnými podmienkami toho, že na základe čoho je niečo považované považované za relevantný fakt, považované za relevantné heslo vôbec a že čo musí byť splnené, aby niečo bolo možno editovať a možno považovať za fakt. Pre mňa je to také usmevné, lebo určite súhlasím s týmto, len keď som bola na univerzite, tak študenti vedeli, že majú zakazané citovať Wikipédiu. Prečo? Lebo naozaj v porovnaní s tým, čo tam je dnes, tak je to, že úžasná encyklopédia, ale pred tými 15-20 rokmi vždy bola tá rada chod na Wikipédiu, zistiť, čo tam je a potom nájdi relevantný zdroj a cituj tento zdroj. A keď ešte pojdeme troška do histórie, lebo ja si pamätám trocha viac, že naozaj ten idealizmus tam na začiatku bol. Ja keď som skončila školu a my sme vtedy riešili také veci z umelej inteligencie ako expertné systémy a tak. A potom sme sa vrhli do internetu a riešili sme ako prvé aplikácie vôbec. Začali vznikať aplikácie pre vzdelávanie. pretože to vzdelávanie je tak akože prirodzené a potom nakoniec aj tá Wikipédia je tu a na začiatku to bolo viac menej pre všetkých rovnaké. V roku 1997 vznikol Google, ktorý vymyslel úžasný algoritmus, strašne jednoduchý na základe toho, ako veľa stránok sa odvoláva, odkazuje na nejakú, tak určoval to, že aká je, ona zaujímava zrazu ten search, ktorý sme predtým robili, predtým bolo také, že nič len ako adresár sa vyhľadávalo, tak zrazu to bolo super. A potom v 2003 začali sociálne siete. 2003 LinkedIn, 2004 Facebook, 2005, a ja neviem už, akých šli po sebe, ale presne v týchto dobách. To ešte na začiatku bolo, že ako tak dobré a zhruba v roku 2009 sa do toho opreli algoritmy umelej inteligencie, lebo dovtedy tie začiatky boli tak, že to bolo naozaj naprogramované. Že cieľ bol nejako zdieľať informácie, zdieľať informácie priateľov a proste bola naprogramovaná sieť. No ale potom sa toto programovanie zverilo do rúk algoritmom strojového učenia, ktoré jednoducho len zobrali dáta, všetky signály, ktoré boli, všetko, čo ste postlačali, videli a na základe toho to robili. A tam sa to vlastne celé zrýchlilo, čiže keď by sme išli do tej exponenciály, tak tam sme sa vlastne dostali tu na. Ale na tú Wikipédiu teraz už akože nedá ma nedá mi nedopustiť, ale boli boli vtedy doslova hnutia, aby sa s tou Wikipédiou niečo udialo, že aby to zobrali do ruk experti. Lebo zasa treba si povedať, že Wikipédiu needituje hocikdo a nie je to ten prístup, že každý príde a napíše si tam. Ale edituje ju komunita, ktorá vlastne sa vybudovala sama a toto je možno, že ten dôležitý, ako keby ten dôležitý moment, že tá, naozaj teda nie je to otvorené hocikomu, ale nejakým spôsobom. Každý sa môže stať členom tej komunity. Presne tak a na základe nejakých interných kriterií tej komunity sa stať editorom. Len ja som expert na toto a ja modifikujem tieto stránky. Ferko je expert na toto, modifikuje tieto, občas je tam chyba, ale príde expert a tento zruší a potom ho z komunity vylúčia. A toto nemáme. Počujte, ja sa chcem spýtať, že veľa tu hovoríme o tom, že sociálne siete... Chcem presne otvoriť aj priestor na otázky, ale predtým, ako to spravím, ešte chcem do polčasu dať takúto otázku, že teda veľa sa rozprávame o tom, že sociálne siete sú v mnohom zlé, mali sme od toho iné očakávania, nefunguje to tak, ako sme chceli. Prečo z toho dokela neodídeme? No, neodídeme z nich preto, lebo do istej miery presne napĺňajú nejaké naše potreby. A tie potreby vlastne, že takto, že sme na nich, lebo sú tam všetci ostatní a sami neodídeme, lebo by nám mohlo niečo už, lebo sme v podstate sociálne zvieratká, ktoré potrebujú vedieť, čo sa deje. A dokiaľ sa tam niečo deje, tak tam sme, napriek tomu, že nám to nevyhovuje. Vytvorili sociálne siete z nás, že nemali by sme uvažovať vlastne, že technológia sociálnych sietí z nás urobila užívateľov ako užívateľov. Nemusíme hneď uvažovať ako užívateľov drog, ale do istej miery sme užívatelia a tých sietí, sme na nich iným typom človeka, iným typom bytostí. Sme na nich typom bytostí, ktorá je reaktívnejšia, nejakým spôsobom citovo reagujeme lep viac a má to presne nejak, tu je to naviazané na nejaké naše, opäť na toto nie som odborník, ale na nejakú našu psychológiu a na nejakú nejakú potrebu emocionálnu väzieb emocionálnej reakcie. Buduje to v nás nejaký pocit identity, presne na základe toho, čo tam vidíme, reagujeme na to a buď to v nás vyvolá pocit spolupatričnosti s inými, alebo naopak odporu voči nejakým druhým, že vlastne cez tie sociálne siete si my často vlastne budujeme nejakú vlastnú identitu, nejakú vlastnú potrebu napĺňame, kde je veľmi ťažké z toho odísť. Presne aj z toho dôvodu, že tam je, že sa tam dejú veci, respektíve, že sú tam ľudia, ku ktorým môžeme nejako vzhliadať alebo že sú tam ľudí, ktorí nejako rešpektujeme ktorých chceme sledovať v úvodzovkách a mať s nimi nejakú formu parasociálneho vzťahu kde ako keby máme potrebu nasledovať niekoho a vedieť, a čo majú henty nové a ako žijú a čo sa deje že toto sú ako keby, že to je presne tak, že žijeme v nejakej tlupe 150 ľudí na savane, kde teda nás zaujíma, čo sa deje v živote tých ostatných a túto potrebu, tá sociálna sieť nejakým spôsobom napĺňa. Tomuto všetkému rozumiem, ale tá sociálna sieť tu nebola vždy, predtým sme ju nemali a z niečoho sme na ňu prešli, lebo proste prišla táto novinka a zrazu bola k dispozícii, bola ľahko dostupná a fungovala nám. A teraz, Mária, že nie je ten problém, že my nemáme ako keby k čomu inému odísť, že možno, že už by sme dávno evakuovali celý Facebook, keby bolo niečo iné, ale čo by mohlo by to iné a prečo to vlastne nemáme, keď sme nespokojní s tým, čo máme? No ono sa ťažko z niektorých vecí vracia späť teraz, keď pôjdeme... Nehovorím späť, možno niekam ďalej. Nie, len teraz, lebo mohli by sme aj úplne odísť, ale tá prvotná funkcia, to, že zrazu máme efektívnejší spôsob, ako sa spájať s ľuďmi, už keď napríklad vznikli telefóny, keď kedysi asi je tu väčšina ľudí mladých, ale svet išiel pomalšie aj preto, lebo keď sa išlo niečo vybaviť, tak sa normálne napísal list a ten list sa tak akože zabalil a sa to potom poslalo a ono to tam prišlo a všetkým bolo jasné, že to o 30 dní sa vráti. A teraz máme maily, všetci sa sťažujú, teraz za chvíľu už väčšina ľudí začne mať agentov, ktorí začnú tie maily vybavovať, no a to isté je s tými vzťahmi. A teraz problém je, že my by sme všetci asi chceli, každý asi na inej úrovni je na sociálnych sieťach, to by bola zaujímavá diskusia, ale že chceme byť v prepojení takom akože priamočiarejšom a jednoduchšom. Tých sieť je tu pomerne dosť, aj povznikali Telegram a ďalšie, lebo napríklad Európska komisia tým, že uviedla zákon o umelej inteligencii, tak uvalila pravidlá, to možno ani nevšetci si uvedomujú, ako v prvom kroku, na také tie veľké. A veľké sú ako Facebook, TikTok, ale na také mále nie. Takže vznikol Telegram a tam sa presunulo celkom dosť toho, ak môžem povedať, hnoja alebo čoho. Dobre, presunulo sa tam veľa všeličoho, no ale sú to stále súkromné spoločnosti, ktoré toto prevádzkujú a oni to robia kvôli zisku. Keď zrovna teraz v denníku N som čítala, asi pár dní dozadu bol úryvok z knižky jednej bývalej zamestnankyne z Meta. No tak to si stačí prečítať a vidíme, aké sú záujmy tých firiem. Ich prvoradý záujem je zisk. Vidíme, čo sa stalo. To, čo sa stalo, je absolútne dramatické, lebo autokracia tu bola mnohé storočia, tisícročia a my sme teraz znova sa vrátili v nejakej špirále do demokracie. A možno sa zasa budeme musieť vrátiť k autokracii, lebo sme takí ľudia, že to vychádza z našej povahy. Ale teraz sa k tomu strašne priblížujeme preto, lebo aj vďaka týmto digitálnym technológiám sa inak rozdelila moc vo svete. A je tu zo pár ľudí, ktorí sú bohatší ako celé skupiny štátov a ktorí neboli nikým zvolení, napriek tomu, že sme v demokracii a všetci vieme, že zásadným spôsobom ovplyvňujú to, čo sa deje. Čiže to by sme sa museli my všetci dohodnúť, že ideme na nejakú sieť, ktorú veď sa o tom hovorí, že Európska komisia by urobila sieť. Zatiaľ je to také viac utopia, lebo ktorí ľudia tam pôjdu? Je to problém. Máme otázky z publika? Môžem aj ja. Maria, ďakujem pekne. Celý čas ma napadá kopu vecí. K tomu, čo ste teraz povedali, je, že áno, asi sa posúvame k nejakému technofeudalizmu. Problémom sociálnych sietí je, že presne vlastnia vlastne súkromné spoločnosti, nenormálne zisky. Myslím si, že by sme všetci mali prestať používať a existujú decentralizované sociálne siete, ako napríklad Mastodon alebo Bluesky, ktorá bola spomenutá Wikipédia ako nejaký utopický alebo tá lepšia stránka používania internetu, tak takisto tu existuje slobodný software. open source, čo je vlastne aj Wikipédia je na tom postavená, to je niečo, čo máme k dispozícii zadarmo, tí z vás, ktorí vedia do toho príspevať, tak ako viete príspevať do Wikipédie, viete príspevať do hociakého softveru, ja sa vedem hudbe, ja robím niečo s hudbou a myslím si, že to sú tie fantastické veci. Nič nie je zadarmo, že máte účet na Google, na Facebooku, to nie je zadarmo, attention market a tak ďalej. Jednoducho, ja mám teraz taký pocit, že oni dajú niečo, čo sa tvári, že je zadarmo, My sme tomu naleteli, aj tomu Google, aj tomu Facebooku. Zrazu tí ľudia za tých pár, za dve desaťročia zarobili miliardy, miliárd dolárov. My si to ani neviem predstaviť, túto kôpku peňazí. Vieme si predstaviť tým, že žijeme v kapitalizme, aké to je nebezpečné pre nás všetkých, že niekto má tak veľký kapital, to znamená, že má tak veľkú moc. Je to úplne šialené. A my stále tým, že tie nástroje používame, tak ich legitimizujeme. To znamená, že či kultúrne produkujete, či hocičovi dávate na Facebook, na Instagram, na Twitter, vy vlastne nahrávate peniažky týmto ľuďom, ktorí vlastne pália túto planétu. Tá alternativa si myslím, že existuje. To sú decentralizované sociálne siete. A moja otázka je, že netrebalo by prestať vytvárať nové technológie? Na čo nám to vôbec je? Keď v dobe osvietenstva, keď to celné samozrejme začalo, tak bola tá nádej tej utopie, toho lepšieho sveta. Teraz vidíme, že vlastne ani nevieme, ako sme sa ocitli v ére, že sa všetko komodifikuje, to znamená, že už aj my sme tovarom, naša pozornosť je tovarom, je to fakt šialené, že je to tak, to znamená, že fú, trebalo by spraviť stop, lebo ako ste povedali, mozog máme ten istý ako pred 10 tisíc rokmi a my nie sme schopní spracovať tieto veci a ešte sa mi veľmi páčilo a poviem, že kvalita informácií, lebo to je niečo, na čo by sme si mali dávať pozor, tak moja posledná otázka bude, že digitálna hygiena alebo digitálna hygiena, zaoberá sa tým niekto? Veľa tých otázok bolo. Počkaj, čo bola? Ja som teraz táto digitálna hygiena to bolo prvé. Prvá bola, že či by nebolo dobre skončiť s vývojom technológií. Tak možno ste postrehli zhruba dva roky dozadu. Asi všetci tým trpíme, že pamätáme si, čo bolo včera predvčerom a potom nejaké roky sa troška zlievajú, či to boli dva, tri alebo štyri, ale bolo to tak dva roky dozadu. Bolo veľké aj vyhlásenie viacerých vplyvných ľudí a teraz nie len akože viacerých niekoľko sto ľudí, že na 6 mesiacov zastaviť vývoj umelej inteligencie a bolo okolo toho veľké halo po svete, lenže problém je v tom, že niekedy sa tie technológie prirovnávajú aj k jadru, k jadrovým technológiám a nukleárnym zbraniam alebo nie len toto, len ten vždy je tam niečo spoločné, niečo rozdielne, ale ten zásadný rozdiel je v tom, že zakiaľ, čo tieto technológie boli veľmi náročné zostaviť a nie každý si to vedel urobiť, tak dneska umelú inteligenciu alebo mnohé veci z toho môže mať hocikdo a ten zastaviť to by znamenalo celosvetovú dohodu. Našťastie nemáme ešte dneska príliš veľa výrobcov tých grafických kariet, ale už aj toto sa rozmáha, čiže Nvidia veľmi vysoko vyrastla, ale už má konkurentov a teraz zastavia sa, budú sa všetky značkovať a nebudú sa dať používať, ale toto je absolútne nereálne, aby v dnešnom rozdelenom svete sa stalo. Čiže toto je vec, ktorou sa tak akože naoko zaoberáme občas, ale je to že úplne nereálne. Čiže mohli by sme si povedať, že zastavme to, že to sám Elon Musk bol zástanca toho, aby sa to zastavilo a potom sám začal. Čiže to je absolútne nereálna vec. Čo sa týka kvality informácie, že tým sa zaoberá celkom veľa aj výskumníkov po svete, ale aj firiem. Napríklad aj Cisco a ďalšie tieto veľké firmy dosť riešia, väčšinou sa tomu hovorí credibility, information credibility, rôznymi prístupmi, ale je to veľmi ťažké. takže sú tam nejaké inkrementálne výstupy väčšinou na základe nejakých signálov. Hej, že sa pridelujú signály tým informáciám, ale nie je to vyriešený problém a podľa mňa ani nikdy nebude. Palo by chcel niečo dodať? Chcel som mať vlastne postrech k tomu, že krásne veci ste povedali. Napríklad ten mastodon som skúsil, nepochopil som, nevedel som sa ani dostať, stať sa užívateľom. že tam je nejaká bariéra na vstup a tá bariéra nemusí byť triviálna pre niekoho presne, ktorý je veľmi jednoduchý užívateľ, ako som napríklad ja ktorý nepochopil sa ako sa mám na nejaký server prihlásiť že je tam bariéra na vstup že to je niektorých týchto alternatív problém práve toho mastodona, čo ste spomínali ale samozrejme existujú aj iné alternatívne siete ktoré nemusia fungovať na korporátnej báze ale tam vlastne ten problém ani nie je samotnou technológiou ak som správne čítal alebo počúval, čo ste hovorili, ale problém je presne v motivácii majiteľov týchto sietí, platformiem a že vlastne problémom je vôbec to, že fungujú na povedzme to, trhovej kapitalistickej báze, že vlastne fungujú na základe získavania zisku z užívateľov, že vlastne získajú zisk z dát užívateľov a vlastne predávajú títo dáta ďalej respektíve majú motiváciu udržiavať našu pozornosť a našu pozornosť vedia udržiavať tým, že ich algoritmy v nás vyvolávajú hnev, iné emócie a tak ďalej, rozhorčenie a tak ďalej. Že vlastne presne to amplifikuje a teda zvýrazňuje tie rôzne, všetky tie problémy, o ktorých sa často hovoríme a rozprávame, je, že tí algoritmy sú riadené ziskovým motívom. A teda nemusí to byť nevyhnutne utopia, ale je možnosť odísť z týchto sietí, respektíve tieto platformy nejakým spôsobom premeniť na niečo, čo nebude podriadené zisku, motivovanému zisku, respektíve, že sa prejde na nejaké iné alternatívne platformy. Ale to je koordinačný problém. Že to nie je o tom, že teraz poďme všetkých vzdelávať, aby sa rozhodli sami od seba, že prejdú inam. Tí ľudia sami od seba neprejdú inam, lebo to, kvôli čomu tam sú, sú všetci tí ostatní, ktorí na tých sieťach sú. Pokiaľ sa veľká kritická masa ľudí sama od seba nezdvihne a neprejde inam, tak jednotlivé vec neprejde, lebo nemá motiváciu, lebo je tam kvôli tým ostatným. Ale na koordinačné problémy máme nástroj a ten nástroj sa volá politika. Na riešenie koordinačných problémov jestvujú politické riešenia. A to zase opäť môže byť v našom kontekste jedine na úrovni EÚ, kde sa príjmú buď nejaké veľmi silné regulácie, ktoré vyslovene budú bojovať proti tomu motívu zisku ziskovému, ktorý nás takto rozkmotruje na sociálnych sieťach. Alebo nejakým spôsobom urobia tú situáciu, kde budeme nútení politickým krokom prejsť na alternatívy, ktoré budú demokratickejšie, nebudú korporátnym ziskom podriadené a budú toho, čo sa zvykne nazývať utópijou. že budú presne ako Wikipédia fungovať na základe nejakých pravidiel, ktoré nie sú podriadené motívu zisku, ale niečomu inému. To môže byť samozrejme veľkým problémom, veľkou výzvou, ale nemali by sme sa ako keby dopredu zväzovať a povedať si, že to nie je možné, že musíme existovať v podmienkách digitálneho kapitalizmu. Respektíve, že aj na digitálnych sieťach a na platformách, kde sa budeme pohybovať a socializovať, musí byť jednoducho prítomný kapitalistický nejaký motív hľadania získu. Európska komisia toto vážne uvažuje. Existuje na to x podkladov. Ja sama som bola vo viacerých diskusiách, kde sa tie otázky kládli, že či je atmosféra na to, aby tu vznikla európska sociálna sieť. Je to trocha problém, lebo možno že s tým, že Maďarsko je teraz na tom lepšie a možno že aj Slovensko na tom bude kúsok lepšie, že Európska komisia je momentálne hodne slabá. Nemá to najlepší obdobie vo svojej historii, ale to je jedno z riešení. Tak ako Páli povedal, že cez tie inštitúcie, pretože ak sú dobré inštitúcia a takéto niečo je tiež nejaká inštitúcia, tak vtedy je tá rozkmotrenosť významne nižšia, pretože ľudia majú niečo, čomu môžu dôverovať. A to sa týka akože aj širšie. Ja musím povedať, že som veľmi skeptická voči tomu, že za strany Európskej únie príde nejaká nová sociálna sieť, ktorá by fungovala. To sú riešenia z hora, ktoré podľa mňa vo väčšine takýchto prípadov sú nejaký formálny krok alebo pokus, ale vlastne sa to neuchytí. Jeden z dôvodov, prečo Instagram, Facebook všetci používame, je, že to z hora neprišlo. Že to prišlo ako dobrý podnikateľský nápad od chytrých mladých ľudí, ktorí boli sympatickí a riešili problémy, ktoré sme v tom čase riešili aj my, ako členovia ich generácie. Ale, Palo, ty si načal tému regulácie sociálnych sietí. čo si o tom myslíš, aj ty Maria a obidva, čo si o tom myslíte, tak ako to je teraz na stole, napríklad čo sa týka zregulovania prístupu pre mladých ľudí. Alebo je to dostatočné, môže to fungovať, alebo ak zregulovať, tak ako inak? Môžem vykopnúť. Regulácia je nevýhnutná v nejakej podobe a sám osobne si nie som istý v tom, že či vôbec bude postačujúca presne vzhľadom na to, čo tie platformy v súčasnosti predstavujú, akých vlastne mamutov s vplyvom na nás sú. Že rozhodne urobím promo knižke Sam Marc teraz, lebo Sam Marc napísal tú krásnu knižku, že sociálne siete musia byť zničené, i keď je to naozaj marketingový názov a nehovorí vlastne o zničení, alebo iba o regulácii. Reklama. Ale toto je organická reklama. A nikto z nás za ňu nedostal zaplatené. No, ale že vlastne on tam presne v závere, v samotnom závere sa vlastne zamýšľa presne nad tým, že vlastne čo by bolo nevyhnutné je vlastne transparentnosť zvýšená, kde vlastne podlieha kontrole algoritmus, ktorý na týchto sociálnych sieťach funguje. A to nie je niečo, čo nie je dosiahnutelné. Že to vlastne je moment, ktorý by mal byť v podstate, že my sami vieme, akým spôsobom je to, čo nám je zobrazované a to, čo mu sme vystavovaní, že ako vlastne funguje. Že takisto ako vieme a poznáme obsah potravín, ktoré konzumujeme, a to je tiež výsledok regulácie, to nie je samozrejmosť, to muselo byť vyslovene, že bojovať niekoľko desaťročí aktivistov, aktivistov, ktorí bojovali za práva konzumentov a spotrebiteľov, aby sme vôbec vedeli, čo do nás nejaké farmafirmy, potravinárske firmy, a rôzne, farmafirmy, či hocikto iný, kto produkuje niečo konzumovateľné, aby sme vedeli, čo vlastne do nás v úvodzovkách pchajú. Ale pri sieťach, platformách, sociálnych sieťach to nevieme, akým spôsobom je, prečo sa nám toto zobrazilo, prečo sa nejaký obsah kontinuálne nám zobrazuje. Nepoznáme ten recept. Nepoznáme ten recept, ktorým vlastne sa naša myseľ napĺňa vlastne náš obsah, nášho myslenia, ako sa formuje často vyslovene, že nebadane, netušíme. A to je niečo, čo by malo byť vlastne súčasťou nejakej základnej transparentnosti a to je vlastne prvý krok regulačný. To je potom veľmi jednoduchý recept, treba ich aj open-source-ovať. Nie, nie, ja, takto. Je to zložitejšie. Pre tých, ktorí nepočuli, bola tu reakcia, že treba to open-source-ovať. Mária, zareaguj. Keď pôjdem od začiatku, to tu už bolo povedané len to s dôrazním, že regulácia, to je len nastavenie pravidiel a to určite potrebujeme a nejakú máme. Digital Services Act je tá regulácia, ktorá dnes existuje a ktorá je totálne nedostačujúca. Problém je v tom, že tie technológie, ktoré sa používajú, naprík tomu, že aj v AI Act, čo je zákon o umelej inteligencii, sú klauzuly o transparentnosti, ale to rozhodnutie, ak by sme sa rozhodli, že chceme iba transparentné algoritmy, čiže také, ktoré sa dajú kompletne vysvetliť, tak by tie siete, ani tie technológie vôbec nemohli vyzerať tak, ako vyzerajú, ani žiadny chatbot by nemohol existovať nič. pretože to je postavené na hlbokých neurónových sieťach, ktoré do nejakej miery sa dajú vysledovať, ale úplne sa nedajú, pretože to je vlastnosť tej technológie. To je feature. To nie je bug. A tá transparentnosť sa dá samozrejme... Čiže keby sa to všetko zverejnilo, tak nám to až tak veľmi nepomôže, lebo do nejakej miery áno, ale je to tak komplikované, lebo za tým je model a ten model bol nejako natrénovaný, a ten model ja môžem mať zverejnený, ale ja by som potrebovala k tomu aj všetky dáta, ja by som potrebovala poradie toho trénovania a o mnoho viac ďalších vecí. Samozrejme, stále je veľmi dôležité, aspoň pre účely kontroly, a to sa vlastne hovorí tam, že pri transparentnosti znamená, že musím vedieť, ako sa to trénovalo a tak ďalej. Problém je prvý, že pri zákone o umelej inteligencii Európska komisia nezaradila sociálne médiá medzi vysokorizikové systémy. To je obrovský prúser, pretože to znamená, že vlastne neplatia tie silné pravidlá, ktoré platia pre vysokorizikové systémy. Napríklad všetky systémy pre vzdelávanie sú vysokorizikové, ale sociálne siete nie. O tom bola... To by bola iná diskusia. Môžem porozprávať. Môžete potom pokračovať na pivo. po diskusii. To môžeme potom pokračovať. Tá druhá vec, to, čo sa napríklad my snažíme robiť v KInITe, je, že my sme presvedčení, že jediný spôsob, ktorým sa to dá reálne spraviť, je tzv. behaviorálne auditovanie. Čiže ja síce neviem, ako tá sieť presne funguje, ale ja mám spôsob, ako viem dynamicky zistiť, čo sa tam deje pre nejaké persony nejakého typu, to viem vyhodnotiť, lebo to, čo robí teraz komisia, robí len to, že dajte nám nejaké dáta a my si ich zanalizujeme. Ale oni im dajú také dáta, aké len chcú. Čiže sú riešenia, ktoré možno to nevyriešia 100%, ale môžu výrazne to posunúť. Ale len aby ste mali predstavu, že my sme takí šibnutí, by som povedala, lebo 95% úsilia venujeme tomu, aby sme okabátili ten TikTok a YouTube alebo všetkých, aby tam tých našich botov udržali a aby nám ich nezabanovali, lebo to sú neživé osoby a ono to nie je také jednoduché ich tam udržať. Na to, aby sme potom 5% času mohli s radosťou analyzovať tie dáta a skúmať a zistiť napríklad to, že na AI Act zakazuje zobrazovať maloletým reklamy. Akékoľvek. a vaše dieťa, ak je na TikToku, tak vám môžem povedať na základe tých výskumov, ktoré sme robili, že reklamy sa im zobrazujú minimálne. Ale minimálne. Ono sa to nedá 100% nikdy, keď je tam tá omalá inteligencia. Ale influenceri s reklamami vnútri, ktoré nie sú označené ako reklamy, sa im zobrazujú 5x viac ako dospelým ľuďom. takže to je len ako príklad Jeden moment, ktorý by som možno doplnil je, že keď sa hovorím aj o rozprávame o regulácii tých sietí, tak vo výsledku, že naozaj keď to bude vyslovene, že regulácia, ktorá bude nejakým spôsobom efektívna že nejakým spôsobom presne, že zamedzí šíreniu obsahu, ktorý je hecujúci alebo možnosť v budujúci nenávisť a tak ďalej tak to bude regulácia, ktorá vlastne do veľkej miery z tých sietí urobí atraktívne miesta a budú ľudia nadávať, že ale pred tou reguláciou to bola väčšia zábava. A možno odideme niekde inde. Lebo to proste naozaj je spojené s tým, že tie siete sú zábavné, pretože na nich sme a zároveň ale to, čo ich robí zábavnými, ich robí aj škodlivými. To je zase tiež podobné ako cigarety alebo drogy. Čokoľvek, čo ich robí tým, kvôli čomu tam na nich sme a sme tam na nich niekoľko hodín denne, ich robí aj nebezpečnými a ako náhle vlastne zregulujeme tú časť nebezpečnú, tak vlastne ich urobíme aj menej atraktívnymi a môžeme si v tom momente povedať a vlastne, že to bude tak aj dobré takisto ako na krabičkách od cigariét vidíme rôzne rakovinové výrastky škaredé, tak je to ako keby urobené menej atraktívnym a zakážeme fajčenie v priestoroch, tak urobíme fajčenie menej atraktívnym, tak tie regulácie v podstate by mali byť vlastne príjmané nie s tým účelom, aby tie sociálne siete boli rovnako atraktívne, ale aby naozaj boli do istej miery v podstate, že vlastne tam ani nechceme byť. Respektíve, že tam chceme byť naozaj iba z toho dôvodu, aby sme sa dozvedeli, kde je nejaká akcia, že chcem odpromovať niečo, tak dám nejaký inzerát, že vlastne naozaj majú byť iba tým zdrojom zdieľania informácií ako tou infraštruktúrou pre sdielanie informácií a názorov, kde teda môžeme to nájsť, keď to potrebujeme, ale neidem tam za zábavou, neidem tam nechať sa rozčúliť, oblažiť, utvrdiť sa vo svojom názore. Tým si vlastne odpovedal na otázku, ktorá bola o dve otázky dozadu, čo by mohlo spôsobiť, že z tých sociálnych sietí odídeme, tak možno, že regulácia ich tak vykostí, že sa to naozaj podarí a príde niečo iné. Ja sa chcem spýtať ešte, či máme nejaké ďalšie otázky z publika? Môžem? Ďakujem. A to, že veľa ľudí je dnes, má pocit, že má nejaké expertné vedomie, lebo má k dispozícii strašné kvantum informácií. Kedy sa stalo uznanie si vlastnej nevedomosti nejakým nepopulárnym aspektom osobnosti? keby sme si povedali, že ja tomu nerozumiem, takže si na to nevytvorím názor, nebolo by to dokonale jednoduché riešenie, že ja mám pocit, že stretávam strašne veľa expertov v poslednej dobe a ja nechápem, skade oni tie veci vedia a stačilo by povedať, ja proste neviem. Tu sa vráciame k úvahám o utópii. A tak ja nie som psychológ, ale toto má nejaký názov, tento ja, že čím menej človek vie o niečom, tak tým si myslí, že je väčší expert a čím viac vie... No, áno. Dunningov-Krugerov efekt. Ale je to možno aj tým, že sa naozaj pohybujete medzi samými odborníkmi, ja neviem. Laco? Iba by som ešte, že k tomu to možno doplnil, že... Neviem. To je ten moment, že chcem vám ukázať, je to možné povedať, neviem, súhlasím s vami a malo by sme sa k tomu niekedy vrátiť. Neviem. ...veľké systémové riešenia, ako to zregulovať, ale to je niečo možné vo výchove, alebo v nejakej pokore, že nemyslieť si o sebe tak strašne veľa, alebo len o trošku menej možno, že to už by mohol byť veľký posun k nejakému spoločnému jazyku. To sa dostávame k tým zmenám vo vzdelávaní, ktoré sa prejavia po 40 rokoch, ak by sme ich dokázali spraviť presne dnes. OK. To len taký postrech k tomu, ale aj k tomu, čo ste vy hovorili, odísť alebo neodísť, že pre mňa to je podobne jak s fair trade, že my tu máme kopec múdrych rád, čo by sme mohli spraviť, ale to spraví 1% ľudí a tá karavána pôjde ďalej, takže vlastne ja nehľadám nejaké múdre riešenie, že by bolo lepšie tam nebyť, lebo ľudia tam budú. Ale ja som sa i nechcel spýtať taký apokalyptickejšie. S veľa vecami súhlasím respektíve, že myslím si, že súhlasím so všetkým, ale dalo by sa ešte všeličo ďalšie, ako preľnúť a rola politikov a podobne. Ale jeden typ relativizácie mi vlastne vadí, že hovoriť, že vždy to tak bolo, alebo bude a je to všade tak, to je pravda, ale tá škála sa nám môže meniť. A určite to bolo aj v 90. rokoch, ale opäť, ja subjektívne si myslím, že je to horšie dnes, ale myslím, že aj niektoré práve náznaky toho skúmania dôvery ukazujú, že tá dôvera nám kontinuálne klesá na celom svete a na Slovensku extrémne, že máme jeden vážny problém s témou dôvery a aj s tou mierou polarizácie. A nie je to v každej krajine rovnaké. Čiže vlastne aj tam sa dá niekde pohybovať a dá sa žiť ešte stále v krajine, kde je to možno umiernenejšie. Takže myslím si, že musíme sa ako spoločnosť zaoberať, že prečo aj Slovensko je tak, ako je. Ale chcem sa spýtať, môže toto podľa vás časom viesť aj k väčšej miere fyzických potýčok? alebo že ten rozpad dôvery, entropia, radikalizácia bude sa prenášať aj do fyzického života. A možno sa už prenáša, že sme na seba agresívnejší v krčmách, bude viacej útokov na autobusových zastávkach, alebo toho by ste sa nebali. Ja sa toho bojím. Už tu bol spomenutý Pavol Kosnáč z DEC inštitútu. keď sa o týto veci zaujímate DEC oni skúmajú súdržnosť a Palo má taký úžasný svoj osobný príbeh a ja už som na niekoľkých fórach mala možnosť si to v rôznych variáciách vypočuť, pretože on sa tomu začal venovať vtedy, keď on dlho pôsobil na Blízkom východe bol v Afganistane a v týchto krajinách a krásne ukazuje na faktoch, že kedy sa tá strata súdržnosti a tá kmeňovitosť prepukne do takýchto fyzických a občianskych vojen. A to sú veci, ktoré sú dlhodobo vyskúmané. A on veľmi silno kričí, že nie sme ďaleko od toho. Špeciálne my na Slovensku máme troška výhodu, taký spomaľovač. je to, že sme v Európskej unii. Možno keby sme neboli v Európskej unii, tak sa to ešte viacej urýchli, lebo to sa potom veľmi rýchlo preniesie do toho, že už sa nevedia rozprávať naozaj ani susedia a už nemajú problém aj na seba začať strieľať. Čiže áno, môže sa toto stať. Ja sa snažím žiť tak, že keď to nastane, budem to riešiť, ale teraz sa snažím robiť všetko pre to, aby to nenastalo, ale môže to nastať. Ja si neviem pomývať, ale budem troška relativizovať zase. Áno, samozrejme, je tu tá možnosť a vydávame to. Vlastne vďaka internetu nám vlastne vyvstal úplne nový fenomén osamelých vlkov samostatne radikalizovaných teroristov, ktorí sú nejakými krajne pravicovými ideológiami motivovaní vyslovene k tomu. Nielen, že aby išli niekam niekoho vystrieľať a zavraždiť, ale ešte to vlastne aj naživo vysielať a sprostredkovať nejakým svojim fanúšikom a nasledovateľom. Že to je nový fenomén a je umožnený touto technológiou. Napríklad, a to je opäť, že ten najvypuklejší. A samozrejme, že v situácii v nejakej krajine je možné presne, že tie technológie prispejú k tomu napätiu, kde vlastne ľudia budú ochotní čoraz viac nejakú to, čo sa ako keby nejak naučili na tých sociálnych sieťach, prenáša je do reálneho sveta. Ale zároveň, ja som si iba spomenul na to, aká je vlastne miera násilia, ktorú vidíme dneska v moderných spoločnostiach, v demokraciách, že aká je tá miera celospoločenského násilia, do akej miery dochádza presne k potýčkam, bitkám, ublíženiu na zdraví, vraždám, lúpežiam a tak ďalej. A porovnáme to so 70. a 80. rokmi vo vyspelých krajinách, že nedá sa to porovnať, že je to oveľa, oveľa, oveľa menej. Keď si porozumiete, nedávno som krásne príklady čítal prečo z Francúzska z 50. a 60. rokov, keď sa pozriete na to, koľko tam bolo vrážd, strelných, pobodaní, výbuchov, výbušnín, nástražných, že tie čísla obetí každoročne sa pohybovali v takých úrovniach, kde už by to bolo skoro možné vyhlásiť za občiansku vojnu. A že to bolo výsledok presne nejakých rozkmotreností v tej francúzskej spoločnosti, ktorá si prechádzala dekolonizáciou, že tam boli vlastne rôzne teroristické skupiny z Alžírska, ktoré boli nespokojné z vyhlásením nezávislosti Alžírska, že tam boli rôzne teroristické skupiny krajne pravicové, krajne ľavicové, alebo vyslovene čokoľvek medzi tým, že Korzika, nezávislosť Korziky a tak ďalej, že vlastne tá miera násilia, ktorá vtedy bola prítomná, keď sa na to späťne pozrieme, tak je to pre nás, že ako v tomto mohli vôbec existovať. A nepotrebovali na to sociálne siete. Stačili im na to rádio, stačili im na to pamflety tlačené, tlačoviny nejaké a tak ďalej. Že v niečom určite musíme byť v strehu a musíme sa presne spýtovať a uvažovať nad tým, že ako tieto môžu prispieť k násiliu, ktoré ale už je v nás. My už máme všetky nástroje, ktoré na toto násilie potrebujeme, že už ich máme v sebe a Tá rozkomotrenosť je naozaj v nás a tie sociálne siete ju môžu zviditeľňovať a máme potom i dojem, že jej je viacej, ale ona je iba ako keby niekedy aktivizovaná alebo je prinášaná do popredia, že nám tie sociálne siete umožňujú vidieť sa naprieč bublinami. Tie bubliny tu mohli byť nejakým spôsobom prítomné, mohli byť neaktívne, vlastne ako keby spiace, hibernujúce a vlastne tým, že sme tomu vystavovaní, vystavovaný, že vidíme na tých sociálnych sieťach ľudí, ktorí sa nám nepáčia, s ktorými nesúhlasíme, ktorí sú nám prídu vyslovene nejakým spôsobom zlí, odporní a tak ďalej. Tak to v nás niečo vyvolá a máme zrazu pocit, že je toho viacej. Nemusí toho byť nevyhnutne viacej, len to viac vidíme. Ja mám taký akože, taký aforizmus, že problém nie je komunikácia, problém je priveľa komunikácie. Vlastne, že to sociálne siete veľmi zjednodučujú komunikáciu, banalizujú a, prepáčte, už uzatváram túto odpoveď, že v mnohom bude problém niekedy aj v tom, že je tá komunikácia oveľa, oveľa ľahšia a nie je nevyhnutne v tom, že by vytvárala konflikt. Ja len jednu vetu, ja toto musím prečítať, čo je tuto napísané na tej knižke. Tie veci my nevieme, butterfly effect funguje, že kedy čo vzplanie, ale tuto na tejto zadnej strane je napísané predstavujem si, ako nám jedného dňa naše deti položia takúto otázku. Veď vy ste to všetko vedeli, tak prečo ste nič neurobili? A neviem, či to všetko vieme, ale teda na mňa toto veľmi silno pôsobí. Toto bola posledná otázka a posledná myšlienka tejto diskusie. Ďakujem Mária, ďakujem Pavol. Ďakujeme. za všetko, čo ste s nami zdieľali. Ja to možno ešte uzavriem tým, že možno to miesto, kam sa potrebujeme presunúť zo sociálnych sietí, nie je iná sociálna sieť, ale možno, že je to viacej spoločný, fyzicky zdieľaný priestor, práve v príležitosti, ako je táto. Mária a Palo tu asi ešte chvíľku ostávajú. Ak máte ďalšie otázky, neváhajte, pozvite ich na pivo a pokračujte v diskusii a pozývame na ďalší program. Ďakujeme, že ste tu boli. Ja sa pripájam k poďakovaniu