Dobrý deň, čau. Moje meno je Ábel Ravasz, vítajte na mojej prezentácii výskumného projektu Atlas Goralov Slovenska. Keď prídete si to vypočuť, tak vám rád porozprávam, že kto tí Gorali vôbec sú, že ako sme ich skúmali, že čo sme zistili a čo sú nejaké aktuálne výzvy a stavy tejto komunity na Slovensku. A je to, myslím si, že zaujímavá téma, lebo ja si to samozrejme myslím, keď to skúmam 5 rokov, ale myslím si, že aj celoplošne by to mohlo byť zaujímavé, keďže niekto môže mať obraz o tých Goraloch, že to sú nejakí típci v klobúkoch a to je všetko, čo tam je, ale reálne teda nie je to iba nejaký folklór, nie je to okupačná skupina, nie je to niečo limitované z pár obcí na Slovensku, ale je to legitímna etnická skupina a už teda od roku 2025 aj národnostná menšina na Slovensku. Kto teda tí Gorali sú? Gorali žijú prevažne na slovensko-poľskej hranici, v pohraničnej zóne, majú svoje vlastné dialekty, to sú prechodné slovanské dialekty, ktoré trošku pripomínajú slovenčinu, ešte viac pripomínajú poľštinu aj majú svoje vlastné rôznosti, inakosti a ešte sú rôzne aj medzi regiónmi. A vlastne oni sú typicky zo skupiny prechodných slovanských etnických skupín. Ja som maďarskej národnosti a medzi Maďarmi a Slovákmi prechodné skupiny veľmi nie sú, lebo nemôžu existovať. Buď človek rozpráva po maďarsky, alebo má nejaký slovenský, slovanský jazyk. Ale čo sa týka slovanských jazykov a slovanských skupín, tak tam tie prechodné skupiny vždy sú. Lebo koľko národov sa vynorí z mora Slovanov, tak to je vždy iba politické rozhodnutie. My tu máme okolo Slovenska niekoľko slovanských krajín a národov. Máme Čechov, máme Poliakov, máme Ukrajincov. A keď sa pozrieme na tie zóny, kde sa tieto národy stretávajú so Slovákmi, tak vidíme prechodné skupiny, ktoré vyzerajú byť veľmi, to zjednodušujem, pol na pol z jednej a pol na pol z druhej skupiny. Klasika, čo všetci poznajú, sú Rusíni. Rusíni majú dialekt, ktorý najviac pripomína ukrajinčinu, ale čím bližšie sme napríklad k Prešovu, ku Košiciam a Medzilaborciam, to už pripomína aj slovenčinu. Kultúrne prvky sú tiež prechodné. Či sú národ osobitný, východoslovanský, alebo nejaká podskupina Ukrajincov, alebo podľa niektorých dokonca podskupina Slovákov, je politické rozhodnutie. Slovensko už dlhodobo uznáva Rusínov ako osobitnú národnosť na Slovensku, ale napríklad Ukrajina Rusínov neuznáva. Preskočím teraz našich Goralov a idem na česko-slovenské pohraničie. Všetci viete, a nie sme ani až tak ďaleko dnes, že medzi Čechmi a Slovákmi je ešte aj ďalší slovanský národ a to sú Moravania, Moraváci, alebo dokonca Hanáci im niekedy hovoríme. V dlhšom období to vyzeralo, nemyslím iba Veľkomoravskú ríšu, ale aj rôzne moravské kniežactvá, že toto by mohol byť full-fledged, plnohodnotný národ aj s vlastnou krajinou. Historické udalosti nám teda toto nedopriali. Morava sa stala súčasťou Českej republiky a Moraváci sú interpretovaní najčastejšie ako súčasť českého etnického národa. Slovensko ako krajina oficiálne toto nezdieľa. My považujeme Moravákov za osobitnú národnosť, osobitnú národnostnú menšinu. Čiže opäť Česi neuznávajú, že moravská národnostná menšina existuje. Slovensko má dlhoročnú kultúrnu prax, že uznávame túto národnosť ako osobitnú národnostnú menšinu. No a teraz sa dostávame na tú poľsko-slovenskú hranicu, tu žijú naši Gorali. A ten stav až do roku 2025 bol, že Goralov my, ani Poliaci, neuznali za národnostnú menšinu. Prečo to bolo a ako sa to zmenilo, tak to je súčasťou samozrejme dnešnej prezentácie. Keď už to mám na obrazovke, tak poviem aj to, že samozrejme Sliezsko, Sliezania, táto slovanská etnická skupina spája Čechov s Poliakmi a tiež úporné boje tam viedli o identitu a príslušnosť tejto skupiny v celom 20. storočí. OK, čiže preskočil som moju definíciu a poviem teraz negatívne, že kto tí Gorali nie sú, alebo čo nie je postačujúca definícia. Existuje v slovenčine, keď sa pozrieme na slovníky, definícia slova goral alebo horal s malým g. Je to človek, ktorý má horský životný štýl. Čiže keď ja sa presťahujem sem do hôr a budem tu žiť 20 rokov, čo si nechystám, tak by ste mohli o mne hovoriť, že som vrchár, horal alebo dokonca goral, keď máte takú inflexiu, ale určite nie s veľkým G. Goral s veľkým G je predsa súčasť nejakej osobitnej skupiny aj v rámci horalského obyvateľstva. Veľmi dlho sa Gorali konceptualizovali ako Poliaci a dokonca v niektorých dedinách im dodnes hovoria Poliaci, že napríklad teraz mi napadla Kokava nad Rimavicou, na Gemeri, kde je nejaké goralské obyvateľstvo, pravdepodobne dodnes v krčme by povedali, že prišli Poliaci do reštaurácie. Poliaci to tiež pravdepodobne z hľadiska Slovákov, preto nie je to validná definícia, lebo ten rozdiel medzi goralským a slovenským dialektom je presne ten poľský nános alebo ten poľský základ, ale nie sú to Poliaci. Keby ste povedali mojim goralským priateľom zo Spiša, že oni sú Poliaci, možno vždy v krčme, tak asi by ste nedopadli úplne ideálne. Veľmi dlho sa na Slovensku koncipovali Gorali ako nejakí divní regionálni Slováci. Je to dialekt slovenčiny, je to dokonca v niektorých etnografických kruhoch ešte dodnes mainstreamový názor. Goralské dialekty sú dialektom slovenčiny. Toto je neudržateľný názor a je to názor politického charakteru. Goralčina sa vyvinula pravdepodobne skôr na báze poľštiny aj s premiešaním so slovenčinou. To sa nedá interpretovať ako slovenský dialekt, preto sa teda nedá povedať, že Gorali sú iba nejakými divnými Slovákmi. Čo sa týka sčítania obyvateľstva, k tomu sa možno dostanem neskôr. Je tam ešte tá interpretácia, že Gorali sú nejaká okupačná skupina. To sa mi strašne páči a to znie takto. Keď som na plti a mám klobúk, tak som Goral. Keď už nie som na plti a dám si dole klobúk, tak som Slovák. Robím z toho flanderizáciu, ale verte mi, že veľa ľudí si toto myslí dokonca aj v rámci tej skupiny, že keď odídu, ja neviem, proste z Červeného Kláštora, už nie sú pltníkmi, tak už sú iba regulárnymi Slovákmi. Maďar by si toto o sebe nikdy nemyslel, že keď už nerobím na poli, tak už nie som Maďar. Tak okupačná skupina ako alternatívna definícia Goralov je veľmi silný nápad, s ktorým teda táto komunita sa bude musieť nejak vyrovnať. A potom je tam teda ešte ten moment, či je to etnická skupina alebo národnostná menšina, k tomu sa tiež ešte raz dostaneme. Vrátim sa k tejto definícii, čo som elegantne preskočil, že za slovenských Goralov môžeme považovať ľudí alebo komunity dokonca, ktoré hovoria goralskými nárečiami rôzneho charakteru, hlásia sa k tej vrchárskej kultúre a zároveň teda kvôli štátnej príslušnosti sa priblížili k slovenskému národu, povedal by som aj k slovenskému štátu. Čiže Gorali na Slovensku interpretujú seba ako súčasť slovenského politického národa, ale s vlastným dialektom, vlastnými kultúrnymi prvkami. A myslím si, že toto je veľmi dobrý základ na to, aby Gorali mohli byť interpretovaní aj ako národnostná menšina. Ako sa Gorali vôbec dostali na územie Slovenska? Ako vznikla táto skupina? Nejaké obyvateľstvo poľského charakteru sme mali na severnom Spiši zo stredoveku. Keď poznáte ten úplne severný cíp Spiša, tak tam pravdepodobne odjakživa nejaké poľské skupiny boli. Od Spišskej Belej hore, čiže Podolínec, Stará Ľubovňa, Hniezdne pravdepodobne boli založené Poliakmi, ale to sú iba nejaké protoskupiny. Reálny príbeh Goralov sa začína tzv. valaskou kolonizáciou 16. storočie. Valaská kolonizácia zasiahla celé hornaté územie Slovenska, vrátane teda tuto v okolí, celý Karpatský oblúk. Štandardne v literatúre nájdete ten, myslím si, že už značne prekonaný názor, že valaská kolonizácia sa má predstaviť tak, že vyrazili nejakí rumunskí pastieri z územia Rumunska dnešného a prišli cez ten celý Karpatský oblúk až k Česku a potom sa postupne zasimilovali do miestneho obyvateľstva. Čiže sa to vníma ako pohyb obyvateľstva. Nie je tomu celkom tak. Valaskú kolonizáciu máme vnímať najmä ako pohyb nápadov. Vymyslelo sa, že ako obrábať pôdu, ako žiť v horskom prostredí, a predtým nikto v horách nežil, lebo veľmi malý počet ľudí. Vymyslelo sa, že bude tam salaš, budú tam ovečky, bude sa to prinášať dole formou brindze a oštiepku a budeme chrániť cesty a budeme nosiť zbrane. A tento štýl fungovania sa scelil do tzv. valaského práva. A keď sa to scelilo, tak už sa dali založiť nové lokality pod týmto právom. A samozrejme, naozaj sa to začalo v Rumunsku, ale teda kým sa to dostalo napríklad na územie dnešného Zakarpatska, tak už prevažne tí Valasi boli ukrajinského, dnes by sme povedali rusínskeho charakteru. Lebo videli v tej ďalšej susednej dedine, že toto funguje dobre, tak nestalo sa to, že pozvali rumunských pastierov, aby založili horskú osadu nad ich dedinou, ale išli oni. Len podľa tých kultúrno-ekonomických nápadov, čo mali susedia ešte Rumuni. A kým to prišlo na územie Slovenska, tak to prevažne boli už Slováci, dnešným slovom, ktorí založili tie lokality s niektorými výnimkami. Tie výnimky sú na východnom Slovensku, kde obyvateľstvo dnes by sme povedali ukrajinského charakteru založilo valaské osady, to sú dnes Rusíni. A na severnom Slovensku obyvatelia dnes by sme povedali poľského pôvodu založili tieto osady a veľká časť z nich sú predkami dnešných Goralov. Čiže toto valaské obyvateľstvo, poľské etnicity si založilo osady na území celého dnešného severného Slovenska a potom stáročiami kultúrneho približenia sa, jazykovou výmenou, kultúrnou výmenou, identitou sa z nich vytvorila osobitá, nová etnická skupina a to sú Gorali. Je veľmi zaujímavé, že naprieč všetkými týmito skupinami nájdeme spoločné slová. Ja som niekoľko z nich aj použil. Brindza, salaš, oštiepok a podobne. Toto sú tzv. karpatizmy. Všade, kde Valasi žili alebo žijú, sa používajú tieto slová. Veľmi často sú rumunského pôvodu, ale nie vždy. A príklad aj v maďarčine je szállás to isté ako salaš v slovenčine, v rumunčine a v čomkoľvek, akomkoľvek jazyku. Toto spája tieto komunity naprieč dnes s nimi etnickými identitami. No a potom teda postupne vznikli aj nové lokality, to je tzv. kopaničiarska kolonizácia. Kopanice, ak ste to niekedy počuli, určite áno, je to alternatívny názov, lazy, čiže už sa nevytvorili ucelené dediny, ale nejaké malé usadlosti a tam sa robila hospodárska činnosť a potom postupne sa toto scelilo do väčších reťazových obcí. Čiže keď ste niekedy boli či už na severnej Orave, na severných Kysuciach či Spiši, tam sú také brutálne dlhé dediny, tak pravdepodobne sa to stalo tak, že to boli nejaké roztrúsené usadlosti, ktoré sa potom spojili do jednej reťaze. Tieto lokality boli prevažne na severe krajiny, veľmi blízko k poľským dnešným hraniciam, ale postupne Gorali sa dostali aj nižšie, čiže južnejšie v rámci krajiny, nalipli dokonca na Gemer, na Malohont, na Horehronie, a toto boli prevažne tzv. industriálne osady. Predstavte si to tak, že v 18. a 19. storočí už feudáli, ktorí boli zemepánmi týchto oblastí, začali rozmýšľať o nejakej hospodárskej činnosti, videli to, že aj iní feudáli napríklad v západnej Európe to robia, tak vymysleli ekonomické aktivity typu sklárne, sklené huty a podobne. Tak založím si hutu, sklárne. Pozvem tam nejakých pracovníkov, ktorí vedia robiť so sklom. V tomto období to prevažne budú Nemci z nejakej existujúcej sklenej huty. Bavorsko, Česko, Sudety, whatever. Proste toto je vysoko špecializované obyvateľstvo. Budú pracovať v tej hute. Lenže oni na to, aby robili tú sklársku činnosť alebo výrobu papiera, potrebujú aj iné suroviny. Prevažne drevo. Musím páliť piecke. Potrebujem na výrobu skla tzv. salajku alebo toto je potaš, to je pálené drevo, z čoho sa vytvorí chemickým procesom materiál, čo potrebujeme na to, aby z toho napokon mohlo byť sklo. Potrebujem drevené uhlie a všetko možné, no toto moji špecialisti z Bavorska mi nebudú robiť. Potrebujem niekoho, kto to za mňa urobí. A samozrejme, lesy najväčšie v tom období už boli iba v horskom prostredí, tak ideálne niekoho, kto pozná to horské prostredie, vie to spraviť, príde, urobí mi to a navyše nie je ani drahý. Tak chúlne usádzali Goralov, najmä z Oravy, k tým novým industriálnym osadám naprieč aj stredným Slovenskom. Možno poznáte obec Pohorelá na Horehroní, taká známejšia. No tak Pohorelá presne kombinuje Pohorelskú Mašu, čo sú staré fabriky s prevažne nemeckým bývalým obyvateľstvom a dedinu Pohorelá, čo sú Gorali, ktorí prišli pravdepodobne z Kysúc. Alebo keď idete smerom dole na Brezno, tak tam je Lom nad Rimavicou a podobné dediny, opäť prišli z Oravy, Pohronská Polhora tiež, pecnícku prácu robili špecialisti, drevorúbači v okolí, Oravci, Gorali a teda ostali tam. A dodnes niektoré tieto dediny držia svoj dialekt, dokonca aj svoju identitu, čo je veľmi zaujímavé, 200 rokov im to vydržalo. Ešte jedna zmena, ktorú by som v tejto historickej časti chcel povedať, je príchod Goralov z Haliče, že keď Poľsko sa stalo súčasťou Rakúsko-Uhorska, teda už nebola štátna hranica medzi južným Poľskom a severným Slovenskom v dnešných termínoch, tak veľmi veľa Goralov z poľskej strany sa usídlilo na Slovensku. Boli tu dostupné pozemky a najmä na Spiši, ale aj v iných častiach. Toto bola ďalšia vlna týchto prišelcov. Možno poviem veľmi krátko iba to, že po roku 1918 a so vznikom Československa paradoxne situácia Goralov sa zhoršila. A to by ste povedali, že žalár národov padol, teraz Gorali majú rozkvet. It's not really that. Ten problém je, že kým Slováci, Rusíni a Gorali žili v spoločnej krajine, kde všetci boli vnímaní ako rôzne odtiene slovanskej menšiny, tak mali rovnocenne, síce zlé, postavenie. Zoči-voči Maďarom a napríklad Nemcom. Ale v momente, keď sa Slováci stali titulárnym národom novej krajiny a slovenčina sa stala štandardizovaným jazykom tejto krajiny, tak začali sme vnímať Goralov, Rusínov a všetkých týchto ostatných Morávakov ako druhoradých občanov v porovnaní so Slovákmi. To znamená, že kým v dedinách držali svoje dialekty rôzneho slovanského charakteru stáročia, vznikom Československa sa začínala veľmi silná jazyková asimilácia týchto skupín, lebo v telke počuli, že normálny človek rozpráva po slovensky. A mimochodom to sa netýka iba minoritných skupín. Je veľmi pekná kniha od Sone Švecovej, volá sa to Lazy, čo hovorí o tom, že keď detvianske obyvateľstvo prišlo do okresu Krupina, oni sa tam cítili podradení, žili na lazoch hore, ale potom keď vzniklo Československo, počuli v telke, že tam sa rozpráva ich typom slovenčiny, tak išli dole do Krupinčanom, že povedali, že vy ste tí sedliaci, my máme ten spisovný jazyk a zrazu tá kultúra sa celkom akože zmenila. No predstavte si, keď vedeli tento stredoslovenský dialekt presadzovať zoči-voči starému slovenskému obyvateľstvu v Krupine, tak ako to vyzeralo v krčme na rozhraní goralských a slovenských obcí na Orave. Že zrazu bolo jasné, že kto sú tí sedliaci, vidláci a kto sú tí ozajstní Slováci. A samozrejme aj v školách sa slovenčina stala vyučovacím jazykom, pričom školu s goralským vyučovacím jazykom dodnes nemáme. A veľmi pravdepodobne nikdy nevznikne. Ešte jeden taký historický moment a potom už idem k nejakým výskumným výsledkom je, že asi ste o tom počuli, ale Slovensko a Poľsko viedli úporné boje o práve goralskú oblasť. 1918, 1938, 1939 a 1945 boli rôzne typy konfliktov, niekedy aj malé vojny medzi týmito krajinami ohľadom územnej príslušnosti goralských obcí na hranici, najmä na Orave, aj na Kysuciach a na Spiši. A napokon sa tá hranica ustálila v strede goralskej mapy, to znamená, že na Orave 12 obcí štandardne slovensko-goralských na slovenskej strane a ďalších 12 na poľskej strane, na Spiši je to veľmi podobne, čo spôsobilo rôzne pohyby obyvateľstva, vznikli aj nové osady ľudí z poľského Spiša, z poľskej Oravy, čiže z tých odštiepených častí, ktorí predsa chceli žiť v Československu, potom na Slovensku, sú takéto obce na Gemeri. Orávka sa volá jedna, úplne indikuje, odkiaľ tí ľudia prišli. Ale keď ste z okolia Bratislavy, je tam jedna Dunajská Lužná a súčasťou Dunajskej Lužnej je dedina bývalá Nová Lipnica a Nová Lipnica sú teda Gorali z Veľkej Lipnice na poľskej Orave. K tomuto sa všetkému dostanem, kľudne sa potom aj pýtajte. Gorali dlho boli pomerne pasívni v rámci Slovenska, ale postupne k roku 2020 sa vytvorila nejaká infraštruktúra ľudí alebo skupina ľudí, ktorá sa začala vážne zaoberať otázkou, ako zachrániť túto kultúru pred absolútnou asimiláciou do slovenskej väčšiny, a pomohlo im v tom, že Gorali sú teritoriálne koncentrovaní, majú svoje vlastné obce, kde sa hovorí týmto jazykom. Keď to porovnáme s Čechmi na Slovensku, Česi sa nevedia úplne politicky organizovať ako menšina na Slovensku, lebo nikde nežijú koncentrovane, sú roztrúsení po celej krajine, tak sa to horšie robí. No Gorali majú svojich vlastných starostov, majú svoje občianske združenia, majú svoje festivaly, podujatia, knihy a všeličo možné a na základe presne siete starostov, aktivistov sa vytvorilo niečo, čo ja som nazval Goralské hnutie. Keď som písal túto prezentáciu, respektíve updatoval k dnešku, rozmýšľal som, či niekedy v živote niekto napísal, že Goralské hnutie, vidíte to ako prví, lebo Goralské hnutie teda znamenalo, že táto skupina ľudí, aktivistov a starostov sa začala usilovať o to, aby Gorali boli uznaní v rámci Slovenska ideálne ako národnostná menšina. Robili nejaké memorandá spolupráce, požiadavky vyslovili a zároveň zapísali goralskú kultúru do registra nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku, čo bol veľký krok, no a presne oslovili aj mojich kolegov a mňa z Inštitútu Mateja Bela, aby sme urobili mapovanie goralských komunít na Slovensku. Z toho vznikol Atlas Goralov Slovenska, táto krásna knižka. Tu mám voľné kópie na pozretie. Kľudne ich kolujte, prosím. Atlas Goralov Slovenska je výskumný projekt, ktorým sme začali skúmať aktuálne podmienky Goralov na Slovensku. Ale najprv, teda Goralov som vám už vysvetlil, prečo Atlas Goralov, ale čo to znamená Atlas? Atlas je výskumná metodika, atlasový výskum, Atlas rozmanitosti Slovenska, ako to nazývame, ktorý vznikol na báze nápadu Ivety Radičovej, ktorú teda určite poznáte nielen ako premiérku, ale aj ako veľmi významnú sociologičku, ktorá so svojím tímom, tam boli tiež ďalšie veľké mená ako Michal Vašečka a ďalší a ďalší, vymysleli metodiku, ako skúmať rómske komunity na Slovensku. Možno, že ste počuli niekedy výraz Atlas rómskych komunít, tak to je dodnes tá metodika, ako sa skúmajú tieto komunity a je to výborný spôsob, ako pracovať s menej dobre identifikovateľnými národnostnými či inými komunitami na Slovensku. V prípade Rómov ten problém vždy bol, že veľa z nich sa verejne neidentifikuje s rómskosťou, pričom nech sa všetci hlásime, čomu chceme, ale na konci dňa, keď štátne politiky majú podporovať marginalizované komunity, tak to nemôže byť na tej báze, že kto sa dobrovoľne k tomu prizná, keď sa boja Rómovia priznať k tejto identite, keď ju popierajú, keď nechcú, je to ich problém. Z pohľadu štátu potrebujeme hard data. A vtedy sa teda vymyslela táto metóda terénnym výskumom, spôsobom komunitného skúmania obyvateľstva. Vieme sa dostať k dátam. Čiže prídeme do obce a nepýtame sa na to, že dobrý deň, ujo, vy ste Róm a váš sused je Róm, to sa nedeje. Čo sa deje, je, že sa spýtame, OK, koľko Rómov asi v obci žije. Spýtame sa toľkých, aby sme zistili dobrý obraz toho. Veľmi, veľmi to zjednodušujem, aby sme mali obraz o tom, že koľko ich tam môže byť, kde žijú, či majú vodovod a podobne. Toto sa volá tzv. metóda pripísanej identity, že externe sa pripisuje identita nejakej skupine ľudí, že sa definuje, či Jožo je súčasťou tejto skupiny, čo som definoval. A mne je reálne jedno, keď mi niekto povie, že ich je 50, alebo 52, alebo 48, viem, že to nie je 750 a viem, že to nie je 0. Potrebujem proste dobrý odhad. A postupne teda sme spolu s kolegami prišli na to, že táto metóda nemusí byť použitá iba v prípade rómskych komunít, alebo teda sociálnych skupín. Môžeme to použiť aj na skúmanie takých národnostných menšín, alebo iných menšín dokonca, ktoré možno majú spornú identitu, nepriznanú identitu, ale vieme objektívne nejak hovoriť o tom, či patria alebo nepatria k tejto skupine. Takto sme začali výskum Atlas Goralov Slovenska, kde sme sa pýtali v obciach, koľko ľudí tam ovláda goralské dialekty, aké sú tam inštitúcie a podobne. Podnet prišiel z prostredia tohto goralského hnutia a výskum sa zameral tentokrát nie na sociálne podmienky, lebo Gorali žijú v úplne rovnakých podmienkach ako ktokoľvek v krajine, ale na početnosť, na zachovanosť dialektu, jazyka, na kultúrne inštitúcie. Robili to anketári, ktorí používajú, alebo aspoň poznajú miestny dialekt. A dokonca navštívili sme všetky také lokality, ktoré boli podozrivé, že by tam Gorali mohli žiť. Je to veľmi zaujímavé, lebo teda dobre, niektoré lokality evidujeme, že tam Gorali sú. Že Lendak, Ždiar, Oravská Polhora, že sú také obce, kde to vieme. Ale potom sú také hraničné veci, kde sme si neboli istí. Jedna z tých otázok, čo sa pýtame našich respondentov vždy počas tohto výskumu, je, OK, ešte mi povedzte, ktoré obce v okolí sú podľa vás goralské. A tam vypadávajú vždy zaujímavé podnety. A potom ideme navštíviť aj tie obce, kde nám povedia, že jasné, my sme Gorali. Alebo povedia, že my sme takí Poliaci. Alebo niečo podobné a potom už to začneme skúmať. Niekedy nám môžu povedať, že my sme iba Slováci a váš respondent je debil. A to je normálne. My sme preverili teda všetky takéto podnety, vyše 110 obcí, konzultovali sme všetku dostupnú literatúru a keď hovorím všetku dostupnú literatúru, tak to berte naozaj vážne. My sme museli pozbierať korpus goralskej literatúry, takto sa to nenazýva, ale obecné monografie, jazykové, všetko, všetko, všetko. Najprv sme spracovali Spiš, Zamagurie, vydali ako osobitnú výskumnú správu a potom sa postupne dostali cez všetky regióny a z toho sme napísali ucelenú knihu a aj databázu, ktorá tá kniha koluje už medzi vami. Jedno z tých hlavných zistení, čo vám určite chcem prezentovať a čo hovorí o tom, že fakt bolo urgentné konať v tejto veci, je zachovanosť jazyka v jednotlivých regiónoch Slovenska, kde žijú Gorali. Hore sú dospelí, ten semafór je pravdepodobne pomerne jasný, zelený, neviem, či to vidíte vôbec. Zelená farba je, že aktívne ovládajú goralské dialekty. To pasívne ovládanie, žltá farba, znamená, že rozumiem tomu, poviem pár slov, ale teda, že reálne už neviem formovať súvislé myšlienky. Dialekt, červená farba je, že vôbec. A ako vidíte, padáme, Kysuce teraz ignorujte, aj v tých kmeňových regiónoch, ako Orava a Spiš, padáme prevažne z aktívneho používania goralských dialektov do prevažne pasívneho rozumenia týchto dialektov. A teraz sa pozrite na tie Kysuce. Keď je to prevažne pasívne, tak ďalšej generácii už je to prevažne nič. To znamená, z hľadiska štátu a z hľadiska nás, všetkých, ktorí tu sedíme, že keď neurobíme nejakú aktívnu intervenciu v tejto oblasti, tak v priebehu snáď nie našich životov, ale určite v životoch našich detí už nebude súvislé územie, nebudú obce, kde sa goralčina bude nejak hromadne používať tak, ako dnes sa to ešte deje v desiatkach obcí. To znamená, že ten apel goralského hnutia na báze našich výskumných dát bol, že chlapci a dievčatá vo vláde teraz, ale potom kľudne nikdy, lebo ten čas už veľmi nemáme. To sú dramatické dáta a poviem vám, že keď sme to dávali dokopy, tak nebol som veľmi rád, že takýto report musíme dať, ale občas človek musí vyrukovať aj s dátami, čo nemá rád. V rámci Atlasu sme skúmali kultúrne prvky goralských komunít, rôzne dialekty, rímskokatolícku vieru, celú infraštruktúru okolo toho. Gorali sú známi svojou silnou rímskokatolíckou vierou a sú aj tie osobnosti, ktoré sa vyjadrujú na goralskú komunitu z náboženského prostredia, od biskupa Vojtaššáka a rôznych ďalších. Skúmali sme, kde sa zachovala ľudová architektúra, folklór, folkloristi, skupiny, kde máme ešte goralské kroje. Breaking news, nie každý Goral nosí klobúk a nie každý goralský kroj má teda ako súčasť ten goralský klobúk, ale veľakrát je to tam, je to ikonická súčasť tej goralskej kultúry. Skúmali sme zachovanosť nejakých vrchárskych prvkov, či už ovčiarstvo alebo horský transport, pašovanie samozrejme, lyžiarske strediská sa novšie stali súčasťou tiež toho goralského koloritu. Pltníctvo, národné parky, v tých lesných prostrediach, kúpeľníctvo málokedy asociujeme s Goralmi, pričom je to tak. Niekoľko veľmi známych kúpeľných stredísk, Ružbachy, Nová Ľubovňa a podobne, no Nová Ľubovňa nie sú ešte takí známi, ale existujú, Smerdžonka pri Červenom Kláštore, tak sú goralského charakteru. A skúmali sme aj goralské osobnosti, čo je osobitne tricky. Samozrejme, tam sa zastaví metodika externého pripisovania identity. Nebudem hovoriť o Peťovi, Jožovi, že je Goral. Ale je tu jeden Jožo a špecificky je to jeden Andrej, ktorý je veľmi zaujímavý z tohto hľadiska. Je to náš bývalý prezident Andrej Kiska, keby ste ho nespoznali, keď je tam vypísaný. On teda pochádza z goralskej obce Jezersko. On sa tam už nenarodil. A má, nechcem komentovať, poznáme sa osobne, máme dobré styky, o to viac nechcem komentovať, ale poviem iba toľko, že on sa verejne k tejto goralskej identite úplne nehlási, čo je jeho vlastná vec, ale nemá problém sa odfotiť pred pamätnou tabuľou a keď to nevidíte, hovorí to. 22. 4. 2013 navštívil Jezersko prvý goralský prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska. Tieto patterny identifikácie, neidentifikácie s touto skupinou sú veľmi rôznorodé. Sú takí ľudia, ktorí sú známi goralskí aktivisti, sú takí ľudia, ktorí teda podľa mňa aj súčasne ako pri štokholmskom syndróme hovoria, že Gorali ani neexistujú, tým pádom ani oni nemôžu byť, a sú takíto semi-identifikujúci sa rodáci ako Andrej Kiska. O sebe by pravdepodobne nepovedal, ale keď niekto iný o ňom povie, tak povie, že OK, tak sa s tým idem fotiť. Je to veľmi zaujímavé z môjho hľadiska. Prvýkrát sme dali dokopy súčasťou tohto výskumu aj populačný odhad Goralov na Slovensku. Veľmi zaujímavé bolo, že v roku 2021 vo sčítaní obyvateľstva sa vyše 5000 ľudí hlásilo ku goralskej národnosti. Treba si uvedomiť ten jeden dôležitý fakt, že keď si pamätáte to sčítanie obyvateľstva, otázka na národnosti vyzerala tak, že ste dostali taký rolovací zoznam, tam ste si klikli, asi si to nepamätáte, lebo trvalo to vám jednu sekundu, vašu národnosť, slovenskú, maďarskú, akúkoľvek. Goralská národnosť tam ponúknutá nebola, to znamená, že tí, ktorí chceli, tak si museli pripísať. Kliknem si iné a napíšem tam goralská. A urobím to v takom prostredí, kde na Slovensku sa hovorí dekády, že goralská národnosť neexistuje. To znamená, že toto je 5273 veľmi silne identifikujúcich sa odvážnych ľudí, ktorí povedali, že ukážem aj prostredníctvom sčítania, že som tu a existujem. Tam do zátvorky dám, že potom Štatistický úrad vyrukoval s tým, že toto sú iba Slováci, skryli to medzi dátami, tak sme to forenzne identifikovali spolu s pracovníkmi Štatistického úradu, ale teda máme ten odhad. Pre mňa to bol silný moment, lebo keď naozaj 5000 ľudí si dá túto námahu, teraz si predstavme, že keby Slováci museli zapísať slovenskú národnosť, aby ju mohli automaticky odkliknúť, tak podľa mňa by polka Slovákov sa už takto neidentifikovala. Myslím si, že toto bol taký silný, silný moment. Náš odhad z prieskumu, že metódou externe pripísanej identity, koľko môže byť Goralov na Slovensku, je 57 tisíc. Toľko sa nikdy neprihlási v sčítaní, verte mi, že ďalšie sčítanie, keď ešte bude mať národnostnú kategóriu, tak to bude oveľa vyššie ako aj tých 5 tisíc. A teda najväčšia populačná koncentrácia Goralov je na Spiši v rôznych častiach a hneď pôjdem k tým regiónom. Potom máme Oravu, Kysuce, tieto južnejšie enklávy a Gorali žijú roztrúsení už aj na celom Slovensku. Opäť, ako ja prídem na to, že koľko Goralov žije v Bratislave? Nikdy sa nedozviem. Možno z priezviska, ale to tiež neznamená nič. Čiže tieto roztrúsené komunity sa nedajú ani úplne veľmi dobre vyskúmať. Začneme teda s tými kmeňovými regiónmi Goralov. Kysuce, úplne na hranici s Poľskom. Pri Čadci máme 5 goralských obcí. Je to maličká skupina goralského obyvateľstva na kompaktnom území. Zaujímavé je, že niektoré lazy mesta Čadca sú goralského charakteru. Tam, kde sa mesto už stretáva s poľskou hranicou. Je tam tzv. goralské trojhraničie. Veľmi zaujímavé, kde Poľsko, Česko a Slovensko sa stretnú. Tak na tej trojhranici z každej strany je goralská obec. A oni to aj držia. A máme tam zaujímavý, pre mňa obľúbený prípad jedného pána starostu, ktorý bol starosta obce Hrčava na českej strane, potom sa presťahoval na Slovensko a stal sa starostom obce Čierne na Slovensku. Sú to obidve goralské obce, rovnakým jazykom rozprávajú obe strany na hranici, a bol starostom a je súčasný starosta pán Stašák, tuším, obce Čierne. Veľakrát sa v starej literatúre hovorilo o západnej časti okresu Čadca ako o goralskom regióne, Turzovka a podobne. To sa nám nepotvrdilo a osobne si myslím, že to je iba nedorozumenie. 1938 Poliaci odtrhli súčasť tohto regiónu, o rok neskôr to Slovensko získalo naspäť, ale presne takéto momenty ďalej pôsobia negatívne na identitu tých ľudí a ďalej pôsobia negatívne na akceptáciu Goralov. Tak sa hovorí, raz nám už odtrhli časť územia kvôli tomu, že tam boli Gorali, tak skúsme teda o nich nerozprávať ako o Goraloch a snáď sa nám to ešte raz nestane. A ešte jedna zaujímavá obec, obec Višňové, poznáte to, tunel Višňové, teraz konečne otvorený, tak to je rýdzo slovenská obec, ale na konci 19. storočia sa tam začali migrovať, tam začali migrovať Gorali z Poľska, z Podhalia špecificky, z okolia obce Ujsoly. A teda tá migrácia je vždy reťazová. Príde prvá rodina, páči sa im to a prídu ďalší, miestni boli zadlžení, pravdepodobne z popisov vieme, že mali problém s alkoholom, tak mali zálohované ich pozemky a Poliaci prišli, prišli, prišli, poľskí Gorali, až kým teda odhadom 40 % obyvateľstva na prelome storočia netvorili poľskí Gorali v tejto obci. Dodnes sa do veľkej miery asimilovali, avšak sú tam stále tie priezviská, jedno z tých priezvisk je Wojtyła, ako pápež Ján Pavol II., a oni si tam aj hovoria, že my sme príbuzní Jána Pavla II., ktorý mimochodom je v Poľsku obrovský šport, tak ako my máme Kisku a Jána Čarnogurského a ďalších takýchto semi-pseudo-Goralov. Či Ján Pavol II. bol Goral alebo nie. Jedna časť miestnych si myslí, že Ján Pavol bol silný Goral a predtým, čo zomrel, prišiel do Živca, Živiec je mesto na poľskej strane, a tam ešte sa ukázal predtým, čo by sa vrátil stvoriteľovi, a iní si myslia, že Ján Pavol celý život sa snažil asimilovať Goralov do poľskej národnosti a hnevajú sa naňho. O tomto by som vedel rozprávať ďalšiu hodinu, ale tú hodinu nemám. Fajn. Orava. Na Orave tá mapa zobrazuje aj tie obce, ktoré zostali na poľskej strane hranice, čiže vidíte, že tá hranica ide naozaj v strede goralského regiónu. Oravci, tí, ktorí zostali na poľskej strane, dodnes si hovoria Oravci. Takto sa identifikujú a na našej strane sa najskôr identifikujú ako Gorali. Sú tam silné veľké obce. Môžem sa vrátiť ešte a poviem, že ak ste všímaví, ak vidíte čokoľvek z tej obrazovky, tak v pravom dolnom rohu sú ešte dve obce. Hladovka a Suchá Hora, ktoré tie sú goralského charakteru, ale už skôr pripomínajú Podhalie, čiže pod- tatranských Goralov, ako tých oravských. Orava je matka viacerých južných enkláv, čiže tých industriálnych osád, ktoré vznikli na celom Slovensku. Medzi teda kysuckými goralskými obcami a oravskými goralskými obcami je údolie Bystričky, Bystrice. Tam teda Gorali nežijú, ale tá západná hranica Oravy nebola dobre skúmaná. Navyše tam niektoré dediny ako Harvelka, Riečnica zanikli, keď vytvorili vodnú nádrž Nová Bystrica, čiže pravdepodobne ešte tam nejaké goralské lazy boli. A teda pri Orave som sa rozhodol ešte rozprávať veľmi krátko o tom, že tie mapy, ako všetky mapy, vyzerajú tak strašne definitívne. Že tieto obce sú fialové a tieto obce sú modré. Ono to tak samozrejme nie je, že niektoré obce majú 70 % goralského obyvateľstva, niektoré obce tých modrých majú 10 % goralského obyvateľstva. Že jednoducho sa to oveľa viac mieša, ako taká mapa sa snaží proste do toho urobiť. Poriadok. Mne sa páči príbeh rodiny Florekovcov, ktorí teda sú z obce Zákamenné, sú najčastejším priezviskom tejto obce, ale sú najčastejším priezviskom aj v obci Krušetnica. Zákamenné, goralská obec, Krušetnica je slovenská obec, je to tá istá rodina, ale jedni sú Slováci, druhí sú Gorali. Čiže toto sú nejaké miestne, lokálne rozhodnutia, identity o jazyku a potom sa to vie úplne inak vyvíjať. Čiže toto nie je genetický argument, že títo sú geneticky Gorali, ale že v tej komunite sa drží tá goralskosť, ak to môžem tak nazvať. Spiš má najväčšiu koncentráciu goralského obyvateľstva, dokonca sa to delí na rôzne územia. Opäť aj tuto v ľavom hornom rohu vidíte tie goralské obce, ktoré ostali na poľskej strane. Oni si hovoria najmä Spišiaci. U nás opäť sa prevažne používa tá goralská identifikácia. Spišský región má rôzne podregióny, kde Gorali žijú. Možno poznáte výraz Zamagurie, tak tam okrem jednej obce Osturňa, ktorí sú Rusíni, všetky obce sú goralského charakteru, a aj Osturňa sú Rusíni. Keby tu niekto bol z Osturne, tak by povedal, že my teda nie sme Rusíni, my sme iba gréckokatolícki Slováci s divným dialektom. It's their choice. Z analytického hľadiska je to teda rusínska obec, ktorá je tak izolovaná od všetkých ostatných rusínskych obcí. Ak máte dobré oko, Osturňa tam svieti. Tudy. Že je to jedna zelená bodka vo fialovom mori, že oni si tú svoju identitu nejak už za tie stáročia redefinovali. Je to najzapätejšia rusínska obec, ale to nehovorte v krčme, v krčme v Osturni, lebo oni s tým súhlasiť úplne nemusia. Potom máme pieninských Goralov, to je úplne malá skupinka pri Dunajci, Lesnica na slovenskej strane, veľmi známi pltníci, máme podtatranských Goralov, tam máme veľmi známe obce ako Ždiar, máme Lendak, máme Javorinu, veľmi často sú to teraz turistické lokality, potom máme aj údolie Popradu pod Starou Ľubovňou, ďalšie ešte goralské obce, a dokonca v 20. storočí vznikli aj nové lokality osídlené Goralmi. Keď sme vyhnali nemecké obyvateľstvo zo Spiša, tak veľmi často na ich miesto do tých obcí prišli Gorali zo Zamaguria a z iných častí severného Spiša, lebo mali tam chudobné podmienky, mali veľa detí, tak obsadzovali tie domy. Takže reálne tá etnická hranica sa posunula. Tá štandardná etnická hranica bola, musím prísť sem, niekde tu. Toto už boli nemecké obce. Ale všetky tie fialové obce, ktoré dole vidíte, tak to sú bývalé nemecké obce, kde sa Gorali osadili tiež, a dnes už sa používajú aj takéto dialekty. Pre mňa je veľmi zaujímavý príbeh obce Veľká Lomnica. Veľká Lomnica bola nemecká obec a tých Nemcov vysťahovali po druhej svetovej vojne a prišli tam dve skupiny obyvateľstva. Jedna skupina práve zo Zamaguria, čiže zamagurských Goralov, ale druhá skupina prišla z Pohorelej na Horehroní, ktorí teda vyhoreli, bohužiaľ, ešte raz. A tí sa premiešali do úplne novej osobitej goralskej skupiny. Nota bene, vo všetkých týchto bývalých nemeckých obciach je obrovské zastúpenie rómskeho obyvateľstva, lebo teda oni sa tam nasťahovali tiež, alebo boli nasťahovaní, a v takej Veľkej Lomnici už pravdepodobne väčšinu obyvateľstva budú tvoriť Rómovia, ktorí žijú v týchto oblastiach. Existuje osobitná podkategória goralských Rómov. Poliaci to viac radi používajú ako na Slovensku. Oni to volajú Bergitka Roma. Berg v tomto prípade je nemecké slovo na vrch tiež, čiže horskí Rómovia, goralskí Rómovia. Sú to Rómovia, ktorí majú goralský dialekt a áno, na slovenskej strane v goralských obciach tiež používajú Rómovia skôr goralskú slovenčinu, goralský dialekt ako slovenčinu. To znamená, že Mirga a podobné rómske priezviská v Poľsku by na nich určite povedali, že sú goralskí Rómovia a my na nich hovoríme, že hovoria podobným dialektom ako okolo žijúca majorita. Anyways. Čiže toto boli tie najväčšie populačné skupiny a ešte vám poviem dačo k enklávam. Toto je mapa všetkých goralských lokalít na Slovensku. Toto už fakt nevidíte veľmi dobre, máte to aj v tej knižke. Hore sa koncentrujú tieto bodky, ale vidíte, že najmä na strednom Slovensku sú rôzne ďalšie maličké bodky. O nich som už párkrát rozprával. Tu sa vidia rôzne bodky, ale prikladám aj tu pri Bratislave. My sme počas výskumu prešli aj všetky tieto enklávy. A niektoré ešte majú silné zastúpenie goralského jazyka, goralských dialektov a identity, niektoré menej. Napríklad enkláva Borové na Liptove sa vyľudňuje, keď ste niekedy videli film pána Húsku o podomových sklároch z Borového, tak to sú goralské dediny. Slovo Goral tuším tam dvakrát odznie vo filme za dve hodiny. Keď idete cez Donovaly, tak potom sa púšťate dole na liptovskú stranu, cez Liptovskú Osadu. Blízko sú Liptovské Revúce a Liptovská Lúžna. Tie sú to obce tradične goralského charakteru. V Lúžnej sa dodnes ešte rozpráva po goralsky, ale už iba na vyšnom konci dediny. Kráľova hoľa je veľmi zaujímavý príbeh, lebo už som niekoľkokrát spomenul tú Pohorelú z južnej strany, ale zo severnej strany je tam Liptovská Teplička, tiež goralská obec. Oni vyzerajú byť strašne ďaleko od seba. Liptovská Teplička je popradský kraj, teda popradský okres, Prešovský kraj, liptovský región, Pohorelá je Banskobystrický kraj, brezniansky okres, Horehronie, a reálne sú to sesterské obce. Lebo pre Goralov hora nie je niečo, čo ťa oddeľuje, ale niečo, čo ťa spojí. To znamená, že oni chodili cez úpätia Kráľovej hole a vymieňali si zvieratá, pašovali a taktiež teda máme veľa prípadov manželstiev medzi Tepličkou a Pohorelou. Čiže oni by určite vnímali tieto obce ako spojené. V dvadsiatom storočí samozrejme budovaním ciest sa tieto obce oddeľujú od seba logistickou formou, ale predtým to boli ucelené regióny. Fajn. Toto je nejaká kolekcia erbov goralských obcí na Slovensku. Je to dosť milé. Posledná časť toho atlasu, ak ste videli tú knihu, ak ste to mali v ruke, je teda nejaký inventár všetkých goralských obcí na Slovensku, kde sme vyzbierali základné podmienky a taktiež tie tu erby. Sú tam nejaké obľúbené, ale tak toto asi nie je priestor na to, aby som robil srandu s erbami slovenských obcí. To by sa mi nemuselo oplatiť. No vypichnem Malé Borové, lebo evidentne sa rozhodli, že ilumináti sú dostatočne mainstream pre nich. Ale mám rád aj tie, ktoré majú tie rôzne medvedie motívy. Erby sú prevažne nové a tieto erby sú veľmi nové. Že 20. storočie. Po COVID-e. Mne sa páčia ešte tie medvedie erby, Liptovská Lúžna, optimisticky, teda ideme poľovať medveďa, ale výsledok vidíme aj v Ščadnici, že dnes je valaška. Takže nie je vždy víťaz ten, koho by sme chceli, aby vyhral. A ešte Jezersko vypichnem a už fakt prestanem z nich robiť túto prču. Je tu hora štylizovaná zo slova Mária, čo si myslím, že je dosť veľký banger, a keď chcete goralskú identitu v nejakej forme zmotniť do erbu, tak vytvoriť slovo Mária do formy hory je podľa mňa pomerne blízko k tomu, ako sa vieme priblížiť jedným erbom. Posledná vec, potom poďme, toto bude pozitívne, Lom nad Rimavicou, to je druhý rad, štvrtý stĺpec, je typická goralská chyža. Až na to, že toto je v blízkosti Brezna, je to jedna z tých goralských enkláv, kde stále držia tú goralskú identitu, pravdepodobne posilnili aj formou erbu príslušnosť tejto komunite. Pozrite si kľudne, v tej knižke sú tam pekne vypichnuté. OK. Čiže napísali sme ten atlas, vydali sme to v roku 2025. Máme 20 kópií ešte z toho, takže keď máte záujem, kľudne ma potom oslovte. Ale tým sme neprestali z tejto práce a robíme ďalšie mikrovýskumy. Moji kolegovia to vtipne hovoria ako Goral Studies, ale možno sa to stane realitou. Máme každoročný stážový program na našom Inštitúte Mateja Bela. Jedna naša bývalá stážistka napríklad minulý rok išla do obce Nová Lipnica pri Bratislave, urobila mikrovýskum miestnych Goralov. To sme vydali ako štúdiu, nájdete to aj na našej web stránke. Ja som napísal článok o goralskom mikroregióne pri Kokave, čo vyšlo v takej ročenke, čiže pokračujeme ďalej v tejto činnosti. Veľmi sa mi páčia rôzne listy čitateľov, podporné listy, menej podporné listy. Tak jeden čitateľ s pohrozeniami alebo prosbami napísal, že prečo tam nie je naša obec. A hovorím, lebo nikomu ste nepovedali o sebe a nikto o vás ani nevedel. Tak mi poslal dokumentáciu a keď urobíme druhú verziu tohto atlasu, tak ich obec už tam bude, ale nebudem to spojlerovať. Alebo respektíve spojlerujem to neskôr. A taktiež teda Horná Štubňa sa prihlásila, že tam sú bukovinskí Gorali, čo je absolútne insane príbeh. Sú to ľudia, ktorí ako kysuckí Gorali išli osídliť Bukovinu, a Bukovina v tomto zmysle, že na rumunsko-ukrajinskej hranici, tí ľudia sa po druhej svetovej vojne vrátili do nejakej miery na Slovensko, usadili sa v Hornej Štubni, kde predtým boli Nemci, a teda dodnes majú tam svoj folklórny súbor a jedna z ich obľúbených pesničiek je tzv. goralská hymna, Góralu, czy ci nie żal. To znamená, že asi tá goralská identita aj tam je. Toto tiež nebude chýbať v ďalšom vydaní, aj keď teda už je o nich zmienka. A teda dostávame sa k rôznym artefaktom, kolekciám. Je veľa ľudí, ktorí toto riešili svojím spôsobom ako miestni historici, lingvisti. Pán Ignác Chtiak, ktorý teda vydal články v Smečku pred 20 rokmi, kde popísal veľa z tých vecí, čo potom teda my sme tiež úplne nezávisle od neho popísali a medzitým teda nikto s tým nepracoval. Alebo teraz som sa dostal k príbehu jedného pána Pieroga, ktorý bol z Jablonky na poľskej Orave, napísal goralský nárečový slovník, čo sa mu nikde nepodarilo vydať. Let's see if we can do that. S tým, že teda pán Pierog už nie je medzi nami, ale jeho syn je v okolí Veľkého Krtíša, tak sme v komunikácii. Toto je asi jeden z posledných slajdov, asi ich mám štyri, a pripravte si nejaké otázky kľudne, keď máte. Ako nejaký záver úsilia goralského hnutia a so silným použitím našich dátových podkladov došlo teda zo strany vlády SR k uznaniu goralskej menšiny ako národnostnej komunity na Slovensku. Stalo sa to 29. januára minulého roka v Červenom Kláštore, kde teda bolo výjazdové rokovanie vlády. Je to goralská obec, takže bolo to v symbolickom prostredí. Čo to znamená? Znamená to, že Gorali už budú mať prístup ku všetkým možnostiam, čo majú ostatné národnostné menšiny na Slovensku. Podpora kultúry, bude historicky prvý goralský magazín RTVS za pár dní. A bude tam aj prezentácia tohto atlasu, takže si to nemusíte vypočuť. A hej, samozrejme máme aj oponentov tohto uznania. Do veľkej miery je to nejaká historická obec, obec historikov, ktorí sa boja, že Poliaci nám idú opäť obsadiť tieto obce, lebo sme sa priznali k tomu, že tam žijú Gorali. Hej, nič iné Poľsku nechýba, ako aby obsadilo Hladovku a Suchú Horu. Toto, this is happening, je nejaký odpor zo strany etnologickej obce, ktorí teda dekády pracujú s tým, že Gorali sú súčasťou slovenskej kultúry a pravdepodobne jemne musia zmeniť svoje knižky. Again, tough luck. A potom ešte máme tých, ktorí si myslia, že všetko, čo robí Fico, je zlé. Tým pádom, keďže to bolo uznané touto vládou, tak to musí byť nejaká negatívna aktivita. Toto nemusím úplne ani pripomienkovať. Čo sú nejaké aktuálne výzvy pre Goralov na Slovensku? Musia si etablovať svoje inštitúcie. To znamená, že teraz dostali priestor od vlády, aby robili, ale nikto to za nich neurobí. Takže RTVS napríklad dali im vedieť, goralským lídrom, že by potrebovali niekoho, kto by mohol ten goralský magazín viesť. V goralčine ho musia vyprodukovať. Zatiaľ to robí novinárka českej národnosti, keď ju môžem takto vyzradiť. Musia sa dostať do fondu na podporu menšinových kultúr, takzvaného Kultminoru. Je snaha z ich strany o uznanie 29. januára, to je ten deň, keď uznali goralskú národnosť, ako dňa Goralov Slovenska. Musia čeliť tým útokom. Samozrejme, ja rád čelím všetkým útokom, ale nemôžem to robiť za nich. A najmä musia zapracovať v prípade tej mladej generácie. A vrátim sa na úvod, aj keď ste tu neboli, že to pochopenie, že Goral je nejaká okupačná skupina, že keď vyjdem z plte alebo odcestujem zo Ždiaru, už nie som Goral, likviduje tú národnosť, tú menšinu. Koľkokrát aj medzi našimi stážistami na inštitúte sú ľudia, ktorí sa potom priznávajú, áno, moja babka bola goralka, ale tak to už je nič. A ja hovorím, OK, tak to už je nič. Alebo príde, že no, my sme z goralskej obce, ale tak vieš, že toto nie je až taká vážna vec. A ja hovorím, OK, tak nie je vážna vec. A potom pod vplyvom aj toho, že rozprávame im o identite, prídu domov, porozprávajú sa so starou mamou a dve hodiny plače, že ako jej je ľúto, že nenaučila deti pod vplyvom toho, že nechcela, aby sa im vysmievali v škole už tie goralské dialekty, a vyťahuje im zo skrine 40 rokov uložené goralské kroje. Čiže ten moment katarzie je, že nemusím sa hanbiť za to a nie je to nejaká sprostosť, že som Goral, ale že je to niečo, čo v sebe môžem pestovať a dokonca to môžem robiť aj keď sa mi nepodarilo to prevziať jazykovo od svojich rodičov. Môžem odovzdať túto identitu svojim deťom a možno podporou štátu sa vie stabilizovať súčasný stav, tak tých mladých získať na svoju stranu. Keď to bude nejaká sranda pre 50-ročných pltníkov, tak fakt akože tá identita sa nám vytráca z priestoru. Musia vytvoriť ten naratív, musia vytvoriť ten kánon, kto k nám patrí, tí ľudia by sa mali verejne hlásiť, keď chcú. Opäť sa vrátim k Andrejovi Kiskovi, ale teda tých problémov alebo tých možností je niekoľko a končím nejakou provokáciou. Dúfam, že tohto pána poznáte, je to Dominik Tatarka. Dominik Tatarka nikdy v živote nebol považovaný za súčasť tejto celej goralskej agendy na Slovensku. Keby tu medzi nami sedel, veľmi rád by som sa s ním porozprával, nevieme. Čo však vieme, že jeho rodičia, obidvaja, sú z goralských obcí Kysúc. Zo Skalitého prevažne teda. A presťahovali sa do obce Plevník-Drienové, tri roky pred tým, čo sa Dominik Tatarka narodil. Čiže je dosť jasné, že ich jazyk ešte na tom bode a jeho materinský jazyk z tohto hľadiska bol ten goralský dialekt. Navyše sa tam osadili v kolónii, kde boli sami ľudia zo Ščadnice a zo Skalitého. On už potom, samozrejme, Dominik Tatarka sa zasimiloval do slovenského jazykového prostredia. Toto sa už nikdy nedozvieme. Možno, že nájdeme nejaký rukopis, kde hovorí o tom, že ako to je, ale vieme, a toto napísal napríklad pán Šimečka, že teda vždy považoval Dominik Tatarka za jeho ozajstnú rodnú obec Skalité na poľsko-slovenskej hranici. What the hell is ozajstná rodná obec? Čo to znamená z pohľadu identity? Nevieme, nedozvieme sa, ale keby som bol súčasť goralského hnutia, tak si začnem pýtať otázky, začnem proste formovať sa aj k týmto ľuďom. Či už k pánovi Kiskovi, Jánovi Čarnogurskému a všetkým ostatným, ktorých mám rád, nemám rád, ale pochádzajú z týchto obcí. A snažím sa vytvoriť ten kánon goralstva na Slovensku. A týmto výskumom sme k tomu prispeli, ale samozrejme aktivizmus už je práca pre niekoho iného. Toľko z mojej strany a teda kľudne sa pýtajte. Keď budem vedieť, tak rád zodpoviem. Ďakujem. Laco Horovec. Hej, akože je to otázka, ktorou sa zaoberáme veľmi dlho a sú tam rôzne časti tej odpovede. Niektoré som hovoril, ale veľmi rád to nejak inak poviem ešte raz. Prvý moment je taký úplne, že technicky, že goralčina, alebo goralské dialekty nie sú slovenské dialekty. Sú to poľské dialekty, ktoré sú veľmi silne poznačené slovenčinou a v niektorých prípadoch sa to už otáča k slovenčine, ale, a toto hovorí aj pani Dudášová-Kriššáková, ktorá je veľká odporkyňa toho, aby Gorali boli vlastná národnosť, že sú to geneticky poľské dialekty. Toto sa nedá povedať o žiadnej inej takejto regionálnej etnickej skupine. To je ten prvý moment. Druhý moment, veľmi vám to zjednoduším. Keď Záhorák odíde zo Záhoria, tak pravdepodobne už nie je Záhorákom. Nie sú iní Záhoráci inde v krajine. Pričom Gorali sú v rôznych častiach Slovenska a keď odídu, ešte stále môžu zostať a sú aj Spišiakmi, Oravákmi a ešte Goralmi. Čiže evidentne to hituje iné registre ako tú regionálnu identitu. Gorali vnímajú seba ako súčasť slovenského politického národa a zároveň nejakej etnickej skupiny. Záhorák sa nevníma ako súčasť etnickej skupiny a vníma sa ako nejaká časť slovenskej národnosti. Čiže myslím si, že sú tam tie rozdiely veľmi jednoznačné. Navyše, nie sú žiadne existujúce hnutia na uznanie týchto ľudí ako národnosti. Popri tom, v prípade, o ktorom hovoríme, fakt išlo o dlhšie a organizovanejšie úsilie zo strany tejto skupiny. Čiže tých argumentov je niekoľko. Následne. Ty zamieňaš národnostnú menšinu a etnickú skupinu, alebo niektoré z nich sú uznané ako etnické skupiny? No, žiadna uznaná etnická skupina neexistuje na Slovensku, čiže ústava hovorí národnostné menšiny, etnické skupiny a potom nikde už štát nepracuje s pojmom etnická skupina. Etnická skupina na Slovensku je akákoľvek skupina ľudí, ktorá sa považuje za jednoliatu s rovnakým pôvodom, čiže je to interná identifikácia. Národnostná menšina je skupina, ktorú štát uznáva za národnosť. Nie je tam iný rozdiel, rozdiel nie je obsahový, nie je, že títo sú real, títo nie sú real, ale že ten rozdiel je moment štátneho uznania. Okolité krajiny majú zákony o právnom postavení národnostných menšín, má to Maďarsko, majú to všetky krajiny. Tam sú popísané nejaké technické procesy, že ako sa uznajú národnostné menšiny. Niekedy je to počet členov, niekedy je to počet rokov, niekedy je to, ja neviem, proste sú tam rôzne kritériá. Slovensko najmä kvôli nejakým starým patternom nacionalizmu ešte z 90-tych rokov, tak takýto zákon nemá. Nemáme nikde popísané ani to, že kto sú teda uznané národnostné menšiny. Toto veľmi dobre vieš, Laco, na Slovensku. Je to tak, že tí, ktorí sú reprezentovaní v rade vlády pre národnostné menšiny, tak sú uznané národnostné menšiny. Tí, ktorí boli teda v 90-tych rokoch. A odvtedy došlo k uznaniu štyroch národnostných menšín. Ruská, srbská, vietnamská a goralská. Politické rozhodnutie vlády, vždy ten člen vlády, ktorý je zodpovedný za ľudskoprávnu agendu, keď predloží takýto návrh, tak vláda to schvaľuje. V prípade Srbov a Rusov dokonca ani nehovorí uznesenie, že uznáme ich za národnostné menšiny a hovorí, že pričleníme ich do rady vlády pre národnostné menšiny, čo je šialené. A iba tie najnovšie uznania, vietnamská komunita v roku 2024 a Gorali v roku 2025, explicitne tie uznesenia vlády hovoria o tom, že uznáme tieto menšiny a na tom sa pracovalo v obidvoch prípadoch, aby to tam bolo. Čiže keby si sa ma spýtal, že kto sú uznané národnostné menšiny na Slovensku, tak poviem, že Gorali aj Vietnamci. Ostatní o tom nemajú papier. Ani Maďari, nikto nemá papier. Mali do roku 89 paradoxne, kde je teda ústava Slovenskej republiky a ústavný zákon z roku 1968, čo sa schválilo ako náhrada za Dubčekovskú ústavu, tak tam boli popísané národnostné menšiny, ktoré uznávame za národnostné komunity. A tam bolo iba zopár. Maďari, Nemci, Poliaci, Rómovia tam určite neboli. Rusíni, Ukrajinci, I guess. Ukrajinci, zátvorka Rusíni. To je ďalšia agenda. Zavolajte ma na ďalšiu hodinu, poviem vám, ale teda Rusíni neboli uznaní do roku 90x na Slovensku ako národnostná menšina, boli uznaní ako Ukrajinci. A potom akože forenzne znova vytvorili tú identitu z trosiek rusínsko-ukrajinskej národnosti, že zo zopár identít, tuším, 5 bolo uznaných. A potom v 90. rokoch sa povedalo, že toto nie je moderný princíp, prístup, proste nech sú všetci národnosťami, ktorí chcú. Takže tá ústava, proste už ani ústavné zákony neobsahujú žiadne pomenovanie, že kto sú národnostné menšiny. Začali privolávať menšiny do rady vlády, do výboru vlády a teda tí, ktorí boli reprezentovaní, tak sa stali národnostnými menšinami. Potom sa nás Rada Európy spýtala, že kto sú vaše menšiny a my sme dali nejaký zoznam. Tam boli aj menšiny, ktoré dnes už neuznávame, ako sliezska menšina. A potom sa to postupne nejak divne ustaľovalo, že týchto považujeme, týchto nie. A prvýkrát sa oficiálny zoznam národnostných menšín do zákona napísal v roku 2017. Bol som to ja. Je to zákon o Fonde na podporu kultúry národnostných menšín, kde je explicitne napísané, že týmto menšinám dáme podporu, ale ešte stále nie je tam napísané, že na báze čoho. Takže pravdepodobne rozuzlenie tohto bude, že niekedy sa schváli zákon o právnom postavení národnostných menšín, tam to explicitne povieme, že všetkých týchto prebereme, ten existujúci zoznam a povieme, že takto vypadneš a takto sa vieš stať menšinou, keď chceš. A ešte posledná poznámka k tomuto, že Vietnamci sú špecifickí v tom, že to je naša prvá nová národnostná menšina v zmysle, že ich nemôžeme považovať za autochtónnych, čiže tuzemských, ale oni sú tu od 50. rokov, to je veľmi veľa času, majú celé komunity, majú svoje kultúrne združenia a podobne. A teda veľmi progresívne Slovensko uznalo aj túto komunitu za národnostnú menšinu. A myslím si, že to bol ten posledný impulz aj pre tých Goralov. Počul som od goralských aktivistov na Spiši x-krát, že kurva, už aj Vietnamci sú národnostná menšina, a my ešte stále nie sme. Že to bolo už také, že už toto musí byť. A dobre, už som prestal, že nemyslím si, že veľa ďalších národnostných menšín ešte v histórii Slovenska uznáme. Možno, že v budúcnosti, keď sa etabluje nejaká skupina, tak to sa stane. A teda Rómovia a Maďari nie sú uznaní, pretože sa takto neaktivizovali, aby k tomu došlo, čakali? Sú to iné príbehy. V prípade Maďarov došlo k tomu de facto uznaniu tým, že všade sme začali písať Maďarov ako národnostnú menšinu a navyše že teda Maďari potom si vybudovali veľmi silné postavenie v rámci štátu. Nepotrebujú Maďari papier o tom, že sú menšina na Slovensku, majú všetko, čo môžu mať a mimochodom ťahajú so sebou aj ostatné národnostné menšiny s tými národnostnými právami. Čo sa týka Rómov, to je iný príbeh. Rómovia boli definovaní do 1989. roka ako sociálna menšina. Čiže ja som nemohol písať rómsku, cigánsku národnosť, aj keby som chcel, lebo tak to bolo vtedy ešte takto nazvané. Navyše anketár, keď prišiel robiť sčítanie, ešte mohol mi napísať na ten dotazník, že on mňa považuje za cigána. Ja som sa nemohol priznať, ale mne ešte mohli, čo je extrémna skrivodlivosť, a potom v 90-tych rokoch sa to postupne aj pod medzinárodnými tlakmi, aktivizmom rôznych ľudí, sa to ustálilo, že je to teda rómska komunita, je to oficiálna národnostná menšina. Rómovia o tom majú taký polovičný papier, že vláda vydala niečo v roku 90 niečo, čo sa volá, že je stratégia pre rómsku národnostnú menšinu, čím de facto hovorí, že to je národnostná menšina, ale tiež nemajú, že uznávame Rómov. Je to, mal som to odpromovať, písal som o tomto v článkoch minulý rok k tej celej agende uznania rôznych národnostných menšín na Slovensku. Nájdete to na stránke Inštitútu Mateja Bela. Je tam aj prehľadná tabuľka, že ktoré menšiny kedy a do akej miery boli uznané. Je to šialené. Proste išlo to hore-dole, že židovská národnostná menšina bola uznaná presne dvakrát v histórii Slovenska, po roku 90 a po roku 38 do 45, lebo vtedy im to bolo vhodné. Vždy, keď sme v tejto agende, je tam nekonečná studnička trauma rôznych krivd. Ale ja len dokončím, že my sa bavíme o formálnom uznaní, ako to, že Slovensko uznáva národ. Hej, hej, hej. Reportuje to do Rady Európy. sú národnostné menšiny, len nemáme o tom formálny dokument, tak to by som to najbližšie povedal. Končím, hej? Taký, čo to tu akože kazí. Ale Ábel tu bude, podľa mňa, ešte. Hej, hej, hej. Že určite, keď sa to len, toto je prvá vec, to je žoviálnosť. Bolo to... Čo? V mojom prevedení? To by sme rozpustili festival na dobro, myslím si. Tak ja sa chcem poďakovať a to môj... Ďakujem za pozvanie. Ďakujem.