Dobrý deň, ahojte. Ďakujeme, že ste tu a my sme radi, že sme tu, že tu môžeme byť. Dnes sa tu stretávame na literárnej diskusii s prozaikom, poetom, kultúrnym manažérom, vydavateľom, redaktorom, organizátorom literárneho festivalu Petrom Šulejom, ktorého najnovšia prozaická kniha, Chronofóbia, sa dostala do finálovej desiatky ocenenia Anasoft litera. V podstate táto čítačka vzniká aj v súčinnosti s Anasoft litera festom, ak sa nemýlim. A Petrovo spisovateľské portfólio je naozaj široké, vysoké a hlboké. A možno, že nebudem venovať všetky jeho tituly. Nakoniec, keď sa táto debata skončí, tak tu po našich laviciach nájdete niektoré jeho výberové knihy, ktoré si môžete kúpiť. Ale dnes sa teda budeme venovať primárne Chronofóbii, čo je veľmi zaujímavý román, ktorý vlastne aj v rámci slovenskej literárnej scény nemá úplne obdobu. a z viacerých hľadísk sa teda trocha odlišuje od toho, čo nám literárna scéna ponúka. Ty sa v tomto romane akoby trošku hráš s tým, že čo sa až všetko dá urobiť s postmoderným románom. Je tam vlastne normálny, v podstate lineárny príbeh jednej bratislavskej rodiny, vystupuje tam bratislavská kaviareň, vystupuje tam dokonca spisovateľ Peter Šulej. že sú tam takéto rôzne rámce a v rámci nich aj jeden autoreferenčný takže poďme možno povedať viac o tom ako ti napadla myšlienka na túto knihu a ako si postupoval Dobrý deň tak ďakujem za otázku aj za to, že sme sa mohli prísť no ten román vznikal na takej širšej ploche možno nejakých šiestich rokov, kde som mal tú hlavnú dejovú líniu nejako natiahnutú. Tá hlavná dejová línia je vlastne trocha science fiction. Ako si povedala, že je to príbeh jednej bratislavskej rodiny. Začína sa narodením jej prvého člena v roku 1900 a končí sa v súčasnosti, keď som ten román písal, v nejakom roku 2024. a prečo je to teda science fiction? No preto, lebo ten prvý člen tej rodiny vlastne žije aj v tom roku 2024. Nedá sa povedať, že by bol nesmrteľný, ale teda nestarne a má stále vlastne tých nejako 33 rokov a ten plot je veľmi jednoduchý, dá sa povedať aj banálny, že vlastne príde povedať svojmu pravnukovi že má to isté postihnutie no ale vlastne nejako mu to nejde takže tak váha chodí po tej Bratislave vlastne pol roka ho nejako sleduje a vlastne o tom je ten román že čo sa všetko vlastne za toho pol roka udeje a ako to vlastne celé dopadne no a do toho tam potom vstupujú tie ďalšie rozvetvené príbehy, ktoré sa vlastne na konci nejako pospájajú a uzavrú. Ďalšia vec bola, že ako vykľučkovať z tejto banálnej témy, aby to teda nebol banálny román, lebo tých filmov, kníh a dokonca aj opera je o nestarnúcich a nesmrteľných ľuďoch, teda konkrétne Vec Makropulos od Janáčka, tak som si povedal, že ako z toho dostať niečo, čo by bolo literárne zaujímavé. A na to sú vlastne tie bočné príbehy a to vlastne také zahusťovanie textu nejakými referenčnými rámcami a zároveň žánrovými rámcami, možno, aby sme to ešte viac priblížili, tam sa naozaj, že ja by som to ani nedefinovala tú knihu ako science fiction, mám pocit, že science fiction je len jeden z tých žánrov, ktoré používaš a s ktorými sa hráš. Preto ma to zaujíma, že čo všetko si vlastne chcel použiť a v niektorých momentoch človek má doslova pocit, že skutočne skúmaš tie hranice, že hej, že kam ťa to až pustí, čo všetko tam môžeš vlastne použiť, čo nie. Bolo niečo, čo si mal v prvom pláne na mysli, že by si tam ešte chcel mať, čo sa tam už akoby nezmestilo? A to asi nie. Už teraz je tam toho tak veľa, že čitateľ sa v tom môže aj stratiť. Zároveň to pekne drží vlastne na takej tej základnej, čo si možno ty povedal, až banálnej téme tých medziľudských vzťahov, ktoré sú ale ozvláštnené tým, že jednoducho, keď tam máme tie postavy nestarnúcich ľudí, ktorí nejakým spôsobom akoby dozerajú na nás smrteľníkov a dávajú nám nejaké odkazy a nejaké vedenie kvázi zhora. Ale oni sami vlastne nie sú vyňatí z tých vecí, s ktorými bojujeme aj my. Čiže majú, presne, majú nejaké vzťahy, ktoré ich držia väčšinou, sú zamilovaní, boli nešťastní, majú nejaké svoje úmysly. A vlastne toto, keď som sa ja nad tým tak zamýšľala, tak som si hovorila, že vlastne, že vzťahy sú jedna z takých tých najzákladnejších ľudských vecí, ale zároveň je to niekedy aj to najťažšie, čomu sa venujeme a že vlastne venovať sa tomu naprieč večnosťou musí byť dosť náročné, že si človek nevydýchne. Ale ja myslím, že to je tam aj povedané v určitých bodoch, lebo hlavná ženská postava, teda tá nestarnúca, to ani nie je jasné, že koľko, ale určite to je niekoľko, okolo 2000 rokov a vlastne ona myslím, že tam je nejaký stret vlastne s tým naším hlavným hrdinom, kde oni debatujú vlastne o zmysle života ale vlastne aj o zmysle štátu, lebo celé sa to odohráva na pozadí vlastne okupácie Československa v 68. No vidíte ešte aj to to tam mám, ale je tam aj druhá svetová vojna a teda vlastne je tam vlastne taká otázka, že prečo teda tá skupina, ktorá sa snaží udržať svet v rovnováhe, akože prečo dopustili, aby tí Rusi prišli a aby sa toto dialo a vlastne ona vlastne tam vraví tomu hlavnému hrdinovi, no ale že veď tu sú aj oveľa horšie horšie veci, ktoré sa dejú. Bola to napríklad hongkonská chrípka, ktorá vypukla takisto v 68. Boli to vlastne májové nepokoje vo Francúzsku, kde zomrelo vlastne rovnaké množstvo ľudí, ako v Československu. A ďalšie a ďalšie veci. A vlastne ona tam povedala, že my nie sme bohovia a že teda ani sa hrať na bohov nechceme. A vlastne to sa deje niektorým politikom aj dnes, že sa vlastne že majú ten mesiášsky komplex a že sa hrajú na tých bohov. Ty keď si túto knihu uvádzal, ešte teda predtým, než bola nominovaná na Anasoft, tak pamätám si, že sme mali takú debatu, kedy si hovoril, že vlastne aj ťažké z nej vybrať ukážku na čítanie pre potreby takýchto diskusií, pretože naozaj tých rovín je veľmi veľa, aj tých žánrov, takže ja by som ťa dnes poprosila, aby si nám prečítal možno viacero takých kratších ukážok, aby sme sa možno pokúsili zoznámiť aspoň so zopár tých rovín. Dobre, no tak prečítam teraz vlastne už teda viete, že tí hlavní hrdinovia nestarnú, takže majú pravidelné stretnutie a toto je teda stretnutie, ktoré sa odohráva niekedy začiatkom 60. rokov, ale na to samozrejme prídete. Slnko sa celý deň pretekalo s riekou, ale teraz akoby oddychovalo niekde medzi Barrandovom a Smíchovom. Teplota sa ešte drží okolo 20 °C. Každoročné stretnutie s Maxom, pravidelná porada. Na terase vraj nie sú ploštice. Ruch, ulice, rieka, hluk. Pripáli si cigaretu. Vychutnáva si atmosféru. Zrazu ľudia začnú tlieskať. Vo vnútri je šum, pohyb. Rádio by rado niečo povedalo, ale počuť len rozsekaný hlas a praskanie frekvencií. Prevádzkar podniku naladí správnu stanicu. Načesaný hlásateľ priam kričí. Na počesť dnešného letu sovietskeho kozmonauta Jurija Gagarina československí umelci zložili pieseň Pozdrav astronautovi. A už sa na nich valí svieži dixieland. Celý svet slyšel tú správu TASS, celý svet zanechal hovoru, celý svet vyskočil od rozhlasu a zdvihol pohľady nahoru. Dobrý deň, majore Gagarine. Tak sme sa teda už dočkali. Paráda. Tu sa Gustav Brom prekonal, pomyslí si Adam a text ďalej nevníma. Melódia nech si bzučí, pozrie na svoj náprotivok. Max v dokonalom tweedovom obleku, s bordovou kravatou so škótskym vzorom, s čiernymi okuliarmi a s napomádovanými medovými vlasmi. Jeden za dokonalého džentlmena. Lex Barker zo Sladkého života. Adam nezaostáva. Priam cíti žiadostivé pohľady žien na svojom chrbte. Hrejú viac ako slnečné lúče. Každopádne je jar, teplo sú opäť a hlavne stále mladí. Hoci v decembri bude mať 61 a Max radšej keby aj nevedel. Identita za pomoci Maxa úspešne zmenená. Rakúsky pas formuje náprsné vrecko saka už pekných pár rokov. Na majora Gagarina povie Max naskvel so silným britským prízvukom a pozdvihne pohár s koňakom. Okolie vstane a keď vnútro kaviarne vidí, čo sa deje, vstáva a štrngá na novú hviezdu. Keď orchester Gustava Broma dohrá a samotný Gustav dospieva, komentátor povie niečo o veľkom úspechu socialistickej vedy a socialistického vesmírneho výskumu. Asi má pravdu. Úspech to nepochybne je, pomyslí si Adam. Poznal som jedného chlapíka a tiež pracoval vo vesmírnom výskume. Začne Max konverzačným tónom. Rusa? Opýta sa Adam. Nuž, pri plynúcom čase je niekedy ťažké hovoriť o národnosti, ale myslím, že bol pôvodom Ind, alebo Róm. Indický Róm. Hovoríme o indickom vesmírnom výskume, no on šarmantne podotkne. India predsa nemá žiadny vesmírny výskum, zapochybuje Adam. Možno nemá, určite bude mať, ale mala, smeje sa potichu Max. To myslíš vážne? Niekedy pred 5000 rokmi dokázali vytvoriť niečo ako hviezdnu bránu. Cez ňu vstupovali do rôznych častí vesmíru. Robíš si zo mňa srandu, posmievaš sa mi. Max, to od teba fakt nie je pekné, preháňa Adam. Že by predsa len zabral alkohol? Určite nie. Nezaberá nikdy. Štiepi sa príliš rýchlo. Prirýchlo na to, aby naplno zaúčinkoval. Jednoducho sa cíti dobre. Je rád, že po roku opäť vidí Maxa. Na čo vlastne pijú taký drahý chlast? Aha, kvôli zdaniu. Max ako zamestnanec britského veľvyslanectva určite s peniazmi problém nemá. Zásadne ani Adam, ale predsa len bol vychovávaný na fare a vedený k skromnému životu. Od jari 1945 získalo mnoho slov fluidný charakter. Prídavné meno skromný, ale aj substantívum život patrí do rovnakej kategórie. Každopádne rozhadzovať peniaze ho nikto nenaučil. Bohužiaľ alebo vďaka Bohu, Max by 100 % vedel správnu odpoveď. Na podobné situácie mal nachystanú kapsičku od trasu. Namiesto jedla sypal bonmoty. Teraz však žiadny neprichádza. Odpovedá, odsadzuje slová. Ty preca dobre vieš, že na vážne témy nikdy nevtipkujem. Nerobím si posmech, nevysmievam sa ti. Potom ho priateľsky potľapká po pleci a veselo dodá. Neposmievam sa žiadnemu priateľovi, to božeuchovaj tebe. A kde je prosím ťa dnes hviezdna brána Made in India? Snaží sa byť zase pre zmenu vtipný Adam. Vraj priechod otvárali pomocou nejakej záhadnej rastliny podobnej papričke, chili papričke. Podľa môjho dávneho priateľa sa rastlina stratila, ale nevyhynula. Stále ju hľadá a s ním celá India. Hoci pochybujem, že ostatní Indovia napchávajúci sa od rána do večera chili by o niečom tak prudko, nepravdepodobnom, čo len tušili. Nuž ale, keď im chutí, verí, že raz spúšťač k portálu nájde. Brán je viac, ale bez byliny sa môžu javiť ako hŕba starých tehál alebo kameňov. Neviem, prepáč, nezaoberám sa vyhynutými či stratenými bylinami. Vraj niektorí členovia nášho úžasného značkárskeho oddelenia predpovedali, že sa paprička onedlho zjaví v roku 2087. Veď to je o viac ako 100 rokov. Veď vravím, ono je dlho. Ďakujeme. Ako vidno aj z ukážky, tak Peter má v podstate také polyhistorické zaberanie tém. A čo je ale zaujímavé na tom, ako s nimi pracuješ v tejto knihe, je to, že je tam vlastne prítomný humor. A tým sa možno aj odlišuješ od väčšiny autorov, či už zahraničných, alebo aj slovenských, ktorí sa podobným témam venujú. Že to nie je spracované úplne navážno. A zároveň musím povedať, že keď človek píše knihy, tak používanie humoru v nejakom prozaickom diele nie je úplne jednoduchá disciplína. Takže by ma zaujímalo, že ako k tomu pristupuješ ty? Či to necháváš skôr plynúť a dúfaš, že keď to baví teba, tak to bude vlastne srandovné pre iných? Alebo či je to nejaký zvedomený, zvedomený prístup? No, tak niečo iné je asi, keď to človek číta a keď to čítam ja, alebo tam potom možno ten humor až tak sa nedá očítať, ale veľa ľudí mi vravelo, že tá kniha je vtipná, humorná a neviem, či je to o snahe, asi nie, skôr je to nejako prirodzené, čo človek nejako v sebe má, alebo nemá. Tak ja si myslím, že niektorí, ani čitatelia asi nemajú radi takýto druh písania a chcú niečo veľmi vážne. Zámer to určite nie je. Myslím, že to vychádza z mojej povahy a druhá vec je, že predtým, ako tá kniha ide do tlače, tak jednoducho sa robia tie korektúry a celé sa to... Ja som tú knihu čítal možno 10-krát, kým to išlo do tlače. Čiže ešte pri redigovaní sa tam robia nejaké opravy, menia sa vety, tá korektorka alebo redaktorka k tomu má čo povedať, že drží to takto, takto si to chcel, je to naschvál smiešne alebo to uberieme tomu, pridáme tomu. Takže takto nejako to vzniká. Akože mne prišlo, že je vlastne humorné aj samo o sebe to, že sa tam snažíš obsiahnuť čo najviac a že vlastne ako keby tá latka je nastavená tak vysoko a možno, že aj v rámci toho, že tam je aj ten autoreferenčný rámec a teda tá postava Petra Šuleja, že nám to umožňuje sa na to pozerať trošku z odstupu a trošku s takým nadľahčením. Čo sa týka vlastne tej postavy Petra Šuleja, tak to bolo pre mňa, to nemalo byť humorné riešenie, pre mňa to bolo technické riešenie. Lebo pri takomto type románov vlastne treba strašne veľa vecí rešeršovať, overovať, konzultovať, lebo napríklad mám tam vyšetrovateľský tím, čo sme vlastne asi nepovedali, že je to aj krimi, lebo je tam postava vraha, ktorý vraždí pri... ktorý svoje obete necháva pri architektonicky zaujímavých budovách. Hej, má hlavne modernizmu a brutalizmu 20. storočia, má prezývku architekt, čiže je tam vyšetrovateľský tím, ktorý pátra. No a teraz, aby to bolo trocha uveriteľné alebo bolo treba asi konzultovať, stretnúť sa s tou forenznou psychologičkou, stretnúť sa s vyšetrovateľom. To isté, čo sa týka architektúry, asi bolo treba, možno naštudovať trocha viac, ako som vedel. takto to bolo vlastne s každou jednou vecou, že vlastne by sa mala konzultovať. A ja som v podstate videl, že nemám veľmi čas na to a nemám na to ani silu, aby som to robil. takže som potreboval nejako sa z toho dostať. Takže som vlastne vytvoril postavu lenivého spisovateľa Petra Šuleja, ktorému sa nič rešeršovať nechce a že jednoducho si povedal, že čitatelia aj tak nič nevedia a že on jednoducho prečítal toľko zelených knižníc a videl toľko detektívok, že proste načo by rešeršoval a že aj tí čitatelia čítali vlastne len tú zelenú knižnicu a aj tak videli toho Columba poprípade aké ďalšie detektívky a že aj tak budú z tohto vychádzať takže týmto som sa z toho vlastne nejako dostal a to že to bolo vtipné no áno no potom to už vlastne vtipné bolo No dobre, ale okrem architektonických faktov, historických faktov, sci-fi prvkov a ďalších vecí jednoducho tých rovín je tam veľa, veď my to teraz odkrývame postupne, ako sa o tom bavíme a určite si niečo rešeršoval. Ktorá z tých rovín bola pre teba možno najnáročnejšia na prípravu? Ak to aj nebol rešerš, tak na nejakú predprípravu. Určite ide o hĺbku toho rešeršovania, lebo je tam napríklad historická rovina s Čividalským evanjeliárom. Ten Čividalský evanjeliár je myslím, že z 8. storočia. Je to v meste Cividale del Friuli a vlastne predtým ho mali mnísi niekde pri Duine, to je pri Terste, v kláštore a išlo o to, že v ôsmom, deviatom, desiatom storočí, dovtedy to fungovalo, všetci, kto prespali v tom kláštore, sa zapísali na okraje toho evanjeliára a jednoducho Jednoducho je tam zapísaný Svätopluk, je tam Pribina so ženou, čiže proste veľkomoravská šľachta. Ale dokopy je tam asi 800 zápisov z toho, si presne nepamätám, 300 je teda toho slovanského pôvodu. A tomu evanjeliáru som sa venoval relatívne dosť podrobne. Zohnal som si aj tie faksimílie prefotené a tak ďalej. Lebo na to je potom naviazaný jeden príbeh toho prechodu toho nestarnúceho hrdinu do iného života. Lebo to som samozrejme odkukal z jedného filmu, kde je to veľmi populárny film, volá sa Život Adèle, kde ona každých 30 rokov menila tú identitu. Takže to robia vlastne aj tí naši hrdinovia, až na to, že oni majú vypracovanú celú organizáciu. No ale v tom ôsmom storočí to nebolo také jednoduché, takže je tam určitá story s tým evanjeliárom. Takže áno, stalo sa, že som to študoval, len ide o to, že opäť do akej hĺbky, lebo o tom Čividalskom evanjeliári je, ja neviem, to sú stohy kníh, čo je o tom napísané, tam sú rôzne teórie, vedecké dokazovania, časť z neho je v Prahe, no tak tam som už naozaj nešiel. Je to v zbierkach Národného múzea pražského, alebo teda historického, to ani proste... Má to akože pohnutú históriu, ako vlastne každá stará kniha, ktorá prežila dodnes. Takže áno, niečo som rešeršoval. Poprosila by som ťa teraz možno o ďalšiu ukážku. Áno, no tak tu máme zase ďalších... No, zase, ako som natrafil, že tu sú, vlastne, zase trocha príbeh s tými nestarnúcimi, no. Ale ten príbeh sa zakladá, vlastne, na reálnej udalosti a to je pád lietadla Iľjušin na Zlatých pieskoch. Adam sa v stredu 28. júla 76. zobudil s neoblomným pocitom, že musí ísť na Zlaté. Vedel, že sa ozval prúd, len sa akosi neuráčil oznámiť, prečo má bežať na kúpalisko. Po dlhšej dobe opäť navštívil Bratislavu. Prišiel v nedeľu podvečer a skoro každý deň trávil so synom Matejom. Aj dnes mal ísť na spoločný obed. O Zlatých nepadlo ani slovo. Je niečo po pol deviatej, keď dojedá hotelové raňajky, stále sa bezvýsledne snaží vytiahnuť z prúdu viac informácií. Netrpezlivosť rastie a keď myšlienky zaletia ku kúpe plaviek, je rozhodnuté. Poslúchne prúd, vyberie sa na Zlaté, ale aby si prúd nemyslel, že si môže robiť, čo chce, ignoroval naliehanie. Nikam sa neponáhľa, pomaly dopije kávu, vtom naňho zrazu máva recepčná. Celkom slušnou nemčinou mu oznámi, že v kabínke má medzištátny hovor. Tuší, kto volá. Prúd mu to prezradil bez mučenia. Zoja. Srdce mu ide vyskočiť z hrude. Nevideli sa niekoľko mesiacov. Po niekoľkoročnom spoločnom pobyte v Afrike zmizla. Vedel, že regulovčík nedovolil, aby mu oznámila, kam a prečo odchádza. Rátal, že sa ozve po dlhšej dobe. Aké milé prekvapenie, ale dnes sa očividne niečo deje. Nevie skryť radosť, keď ju začuje. Zoja hovorí jazykom kmeňa. Už mu je jasné, prečo boli v Afrike. Naučiť sa jazyk kmeňa. Súdruhovia z ŠtB, ktorí odpočúvali asi každý hotelový hovor, v živote nerozlúštia, o čom sa rozprávajú. Ak by aj našli lingvistu, ktorý by identifikoval jazykovú skupinu, khoisanské jazyky, podskupinu khoiské a z nich ešte podskupinu podskupiny khoikhoiské jazyky, nedaj Bože, jazyk ksiričtina, nenájdu nikoho, kto by ním hovoril. Nikoho, kto by rozlúskol kód ksiri. Teda pokiaľ by sa tento niekto vybral do Južnej Afriky a pár rokov nežil s domorodcami ako oni dvaja. Kmeň nemal viac ako sto členov. Jazyk postupne vymiera spolu s kmeňom. Už pri prvých mľaskavkách, ktoré Zoja vydala, ho zaplavil pocit šťastia. Na začiatku sa pred Afrikou bránil. Ako len vedel, teraz by z Hotentotmy ostal aj po celý život. Step, zvieratá, ľudia, sny a príbehy ako z inej planéty. Život bez peňazí, bez moje a tvoje, bez hromadenia príbytkov, bez nerovnosti. Život, ktorý sa zo začiatku javil ako sociálny experiment, sa nakoniec premenil na najlepšiu univerzitu. Nekonečná sloboda, nekonečné nebo, tanec a mágia. Pravda, že je aj iné slovo. Romantika. Ale pozor, Zoja rozhodne nehovorí o spoločných afrických nociach. Vraví mu, že musí ísť na Zlaté piesky. Potvrdí, že sa už zobudil s myšlienkou, ísť si zaplávať. Prúd nereaguje a tak mu dôjde, že situácia je vážna. Cărtărescu mal v Prahe o 8.20 nasadnúť na linku 001 lietadla IL-18 OK-NAB a do hodiny by mal pristáť v Bratislave. Potom by mal pokračovať do Viedne, kam ho vysiela rada. Cărtărescu sa neozýva, zamľaská Zoja. Vždy bol veľmi roztržitý. Adam mlčí a ničomu nerozumie. Ako sa má prebova ozvať z lietadla? alebo zle rozumel. Na lietadlo ksiričtina nemá výraz a tak Zoja použije jeho dlhý opis. Letiaci oblak s krídlami vtáka. Vtákooblak. Divné. Nie, nie. Určite hovorí o lietadle a pokračuje. Adam, to lietadlo padne. Biela bilabiálna mľaskavka sa tvorí našpúlením pier, podobne ako pri bozku. Rozumie dokonale, hoci by najradšej nerozumel vôbec. V duchu zanadáva. Videla som vodu, videla som, nedokončí. Značkári už určili trajektóriu. Východná strana jazera. Regulovčík havárii nedokáže zabrániť. Ak je Cărtărescu v lietadle, musíš ho vytiahnuť. Prúd mi vraví, že prežije. Určite prežije. Prúd by inak varoval aj jeho. Bež. Ďakujeme. V tejto ukážke, síce v takej možno menšej miere, ale počuli sme tam, ako častokrát používaš takú vec, ktorá je podľa mňa pre teba už vlastne nejakým spôsobom charakteristická alebo typická. a to sú skupiny a podskupiny a členenie a zoznamy. Čiže zoznamy čohokoľvek, hudobné, potravinové, historické. Ty a zoznamy, povedz nám viac. Máte rozrobené spolu. Ja si myslím, že v tejto knihe tých zoznamov nie je až tak veľa. určite som ich používal viacej v v predchádzajúcich románoch teda myslím, že hlavne vo Fytopaleontológii a určite sú aj v mojich básňach ale tu som sa snažil ovládať a má to možno niečo spoločné aj s mojím vzdelaním, lebo ja mám vlastne vyštudované IT a vlastne práca s databázami bola a veľká časť to napĺňala tohto štúdia, čiže mi to asi tak ostalo. A to triedenie a vlastne potom tie rozčleňovacie grafy triediace ma vždy tak fascinovali a bolo to asi tak jediné, čo som dokázal naprogramovať. Ďalej som sa už bohužiaľ v mojej programátorskej praxi nedostal, takže stále používam vlastne také jednoduché triediace algoritmy a nejaké nejaké tie skoky a áno a tá systematickosť sa prejavuje asi aj v tom písaní aj keď ja si to samozrejme málokedy všimnem lebo ja to považujem za prirodzené a možno že som na nejakom autistickom spektre, lebo teda aj keď som bol malý, tak som tie angličáky tak vždycky radil pekne do rady, ale neviem, no. Ty vlastne aj píšeš tak, pokiaľ sa teda nemýlim, myslím, že už sme túto debatu raz alebo párkrát mali, že ty vlastne si ten typ štruktúrovaného autora, ktorý na začiatku si urobí nejakú mriežku alebo tabuľku, podľa ktorej ide a ktorú v podstate potrebuješ asi do veľkej miery dopredu vedieť, že čo sa bude diať, aké budú tie postavy a potom to samozrejme rozvíjaš a dopĺňaš a tak ďalej. Alebo to bolo inak pri tejto knihe? Lebo táto kniha si zrejme, napriek tomu, že je taká košatá, že akoby zdanlivo ide všetkými smermi, tak je vidno, že tam nad ňou tá autorská kontrola je. Tak ja som mal pri tejto knihe tri excelovské tabuľky. Jedna bola, myslím, že charakteristika postáv, druhá bola chronologická tabuľka, kde sa vlastne kde boli jednotlivé historické deje, ktoré sa odohrávali a tú tabuľku som potom nakoniec dal aj do knihy a ďalšia tabuľka to si už aj nepamätám, čo to bolo no a myslím, že áno, to bola tabuľka dejových línií takže áno, je to z nejakého, je to pravda ale z druhej strany si nemyslím že by to bolo niečo výnimočné to je úplne bežné, že pri takýchto rozsiahlejších knihách sa používajú výdobytky administratívnej technológie, ako sú excelovské tabuľky, alebo ja neviem, powerpointové prezentácie a podobné. A niekto to robí jednoducho, že si lepí na stenu lístočky, to robí napríklad jedna nemenovaná filmárka a sú rôzne stratégie a techniky, ako poňať väčší román, ktorý má viacej dejových línií. Čiže ja si nemyslím, že som objavil niečo, čo by bolo nejaké nevídané. Ja myslím, že to je úplne bežné a asi to robíš aj ty. Asi o mnoho menšej miere ako ty, ale tak... Tak ide o to, aby sa človek nepomýlil. aby sa nestalo to, že na jednej strane je hlavná postava blondiak a o 20 strán ďalej je tmavovlasý. Takže mal som tam tie charakteristiky a snažil som sa tam napratať čo najviac o tých ľuďoch, teda koľko majú rokov, aké majú oči, aké majú vlasy, akí sú vysokí. To je jasné. Ja som skôr myslela to, či máš ako keby dopredu rozmyslené, že ako sa ten dej bude odvíjať a ako sa prípadne tá kniha skončí. To som mal natiahnuté tie dejové línie, samozrejme, ale tak nebudem hovoriť, ako sa kniha skončí, ale v zásade tú hlavnú spájajúcu líniu je postava asi bratislavského výtvarníka, ktorý má utkvelú predstavu zorganizovať dekadentnú párty. Organizuje už 10 rokov a nikdy z nej nič nebolo, takže tam to celé smeruje k tej jeho párty v jeho ateliéri, kde teda chce urobiť nejaké neviem burlesky, modelky. No proste také typické mužské fantázie. Ty sa inšpiruješ vlastne aj pri typológii postáv zo žijúcich ľudí a umelcov, ktorých poznáme niektorí aj. A niektorí sú aj pomenovaní, niektorí sú, ako si aj povedal v predchádzajúcej odpovedi, nemenovaní filmári a nemenovaní výtvarníci, ale oni sa zrejme v tých knihách spoznajú. Aké máš od nich reakcie na to, že ich v podstate používaš do kníh niekedy? V tejto knihe možno viac ešte než obyčajne? No tak ako nemenovaný výtvarník sa samozrejme spoznal a prišiel za mnou a povedal mi, že som mu teda riadne naložil, ale že vlastne mám pravdu a že on tu... No, ale ja som povedal, že to nie si ty, prepáč, že to je postava, že to s tebou nemá nič spoločné. A to vlastne vravím každému, kto za mnou príde. Ale je ich viac, čo chodia asi, že? Je ich viac, ale sú to postavy rovnako ako Peter Šulej. Nie som ja. Je to len postava, ktorá sa volá Peter Šulej, lebo ja nie som lenivý autor. Ja práve, že sa snažím dať tej knihe maximum, čo sa len dá. Tak očividne to ja nie som, aj keď sa tak volá tá postava. Jasné, jasné. Aj sme sa pýtali tak, že si požičiavaš zo života, nie že kopíruješ jeden k jednému. Ale to robia asi všetci. Áno, presne tak. A niektorí píšu doslova autobiografie a toto teda rozhodne autobiografia nie je. Možno, že by som sa opýtal aj na autobiografiu alebo teda aspoň autofikciu, že aký je tvoj vzťah k takémuto písaniu. Tak mne sa zdá, že ja napríklad teraz jednu čítam, podľa mňa je to skvelé. Je to česká záležitosť, ktorú napísala Marie Zábranová. Volá sa to Táňa Žižkov Praha 3. Je to autobiografia, kde ona spomína na vyrastanie v 80. a 90. rokoch, kde jej mama bola vlastne undergroundová mánička a proste je to veľmi vtipné. Ale ja si nemyslím, že môj život je natoľko zaujímavý, aby som ho ja nejako išiel prerozprávať do nejakej autobiografie a vždy musím nejako variovať a vymýšľať tie príbehy aj keď na druhej strane to môžeme aj otočiť lebo si myslím, že každý život každého človeka je tak zaujímavý, aby sa dal zväčšiť v románe len mne prídu životy tých iných zaujímavejšie ako ten môj Tak by sme ťa možno ešte poprosili o tretiu ukážku Keby čitateľ položil na bar ale hoci aj na tajňáša pod barovú dosku mobilný telefón a zapol nahrávanie v aplikácii diktafón, neskôr by si mohol prehrať nasledujúci rozhovor Nikdy som nad určitými skutočnosťami neuvažoval. So Zojou ste mi narozprávali nekonečné množstvo príbehov. Určite ste si polovicu vymysleli. Pribúdajú ďalšie a ďalšie. Chronologická tabuľka hrdinských činov mi naozaj zmenila vnímanie. No dovoľ, povie Max. Čo si neustále robil v Amerike? Neustále? Ako neustále? Skôr načas. Dostal som sa na... Dostal som na starosť americkú pobočku. Teda Zoja mi ju hodila na plecia a po úspešne sfušovanej značkárine ma regulovčík poslal do Južnej Ameriky. So šialenými v jednom kuse svätovanými Afričanmi, ktorí sa nevedeli a neskôr už ani nechceli vrátiť, analytika nespomínala nič také, že miestne indiánske kmene budú považovať mansu so suitou za bohov, neutíchajúci príval ženských tiel, jedla a nápojov od výmyslu sveta, drahokamy poklonkujúci sluhovia. Stačilo lúsknúť prstami, ale hlavne nové nepoznané drogy v neobmedzenom množstve. Ocitli sa v raji, aký sa opisuje v Koráne. Nuž, prečo by sa vracali? Ja som si cestu domov pekne krásne odkráčal cez Beringov prieliv. Vieš si to vôbec predstaviť? Odniekiaľ, ako je dnešné Rio de Janeiro, sa plahočiť člnmi pozdĺž pobrežia až na Aljašku? Pravda, v Paname bolo treba prepriahať a nie každý Američan, hoci rozložený na pobreží, sa venoval námorníctvu. Kráčal som nekonečnými prériami, kráčal som s klanom medveďa, s klanom losa a bobra. Kráčal, klusal a niekedy bežal. Potom už len sane a psi, nekonečná sibírska tajga. Čakanie, kým prieliv konečne zamrzne. Neustále vyžarovanie polárky, zimné orgie Inuitov, cestou necestou, v sedle, slony, ťavy, somáre a kone. Vyše dvoch rokov na ceste. Chvíľku je ticho, potom sa Max opýta. Ešte niečo ťa trápi? Americká pobočka dnes. Kto má na starosť americkú pobočku? Adam, myslíš to vážne alebo ma skúšaš? Povie váhavo, neveriacky, dokonca pokrúti hlavou. Neblázni, žiadna americká pobočka dávno neexistuje. New York je hlavné sídlo rady, ale veď to preca vieš, neexistujú už žiadne pobočky nikde. svet sa zmenšil, akonáhle si do 24 hodín kdekoľvek na planéte, nepotrebuješ pre tak, na chvíľku sa zasekne, atypickú činnosť, akú vykonávame, zriaďovať pobočky. Prepáč, hlesne Adam, nejako som si nespojil dva a dva. Rozmýšľa, či je udržiavanie sveta v rovnováhe atypická činnosť. Zrejme áno. Neodváži sa spýtať. Ďakujeme No my sa tu nachádzame v podstate vo voľnej prírode a o tebe vieme, že si vášnivý hubár a teda mycélium sa objavuje aj v Chronofóbii a má tam celkom závažnú funkciu a možno bez toho, aby sme prezradili priveľa skús nám opísať to spojenie medzi literatúrou a hubami a tebou Fú. No, vlastne tak, neviem, no môžem to prečítať, akože je to opäť tá science fiction línia, kde vlastne vlastne fungovanie, alebo existenciu toho nestarnutia vlastne zabezpečuje mycélium, ktoré vlastne sa sa nejako sa nejako dostalo tak dávno do predka týchto ľudí. Je tam vlastne... Je tam vlastne aj opísané aj z genetického hľadiska, ako by to asi mohlo fungovať. Ale to si už fakt nepamätám. To si teda tam asi prečítate. A je pravda, že na huby chodím rád, ale ja myslím, že to je slovenský národný šport, takže tiež myslím, že to je úplne bežná záležitosť. A čítal som vlastne veľmi dobrú knihu, ktorá vyšla vtedy, keď som písal ten román a musím sa priznať, že som ju samozrejme riadne vybrakoval a použil som tam teda niektoré tie myšlienky autora. Volá sa to Prepletený život. A vlastne je to o hubách a o mycéliách. A otvára to, vlastne tá kniha mi otvorila úplne nové perspektívy, vnímania sveta húb. A potom, keď ešte som bol v Benátkach na architektonickom bienále, tak vlastne som videl prvýkrát v živote stavby a výrobky výrobky a tehly vlastne z týchto mycélií. Takže to som použil aj v tom románe. Ďakujem. Tak ja by som možno teraz dala priestor vám, ak sa chcete niečo opýtať, tak je teraz na to dobrá príležitosť. Dobre, ešte môžeš povedať. Dobre, tak možno ešte jedna veľmi krátka... Áno. Tak Peter je už viacnásobný finalista Anasoftu, možno ty povedz, že čo to pre teba znamená? Ja som bol, áno, no toto už je moja tretia nominácia a ja to samozrejme beriem veľmi pozitívne všetky ceny, ktoré majú nejaký zmysel, čo si čo samozrejme Anasoft je to crème de la crème. Je to vlastne najlepšia slovenská cena, aj keď teda finančne sa aj vyrovnajú aj ostatné ceny, ale táto má najväčšiu prestíž, lebo má aj dobré PR a tak ďalej. A vlastne aj v tej komunite, alebo teda vo svete vydavateľov, literátov, spisovateľov, kritikov má vlastne najväčší ohlas a ja myslím, že pre každého autora je to podsta, na druhej strane určitá ostroha do ďalšieho nejakého písania alebo do ďalšej tvorby, že si poviete, no tak asi to má ešte nejaký zmysel, že niekomu sa to, čo ten autor robí páči, takže ja to vnímam takto a určite pre mňa to má zmysel. No, to je určite otázka na mojho vydavateľa, Alberta Marenčina, ale ako mi vravel, tak áno, ale tu žijeme samozrejme v úplne inej realite, ako je to v Európe, čiže to nie je v tisícoch, ja si myslím, že nie, že to sú maximálne stovky, čo Mám napríklad štatistiky, že v Taliansku, keď je niekto nominovaný na Premio Strega, že to sú 10-tisíce a víťaz je nad 100-tisíc. Takže takéto niečo... Ale samozrejme, tá krajina je desaťnásobne väčšia ako Slovensko. To isté je asi vo Francúzsku s Goncourtovou cenou, alebo v Anglicku alebo v Spojených štátoch ani nehovoriac. Ale každopádne, každá predaná kniha, alebo každý čitateľ je vzácny a vlastne potom, keď som bol aj nominovaný, mi prišli aj nejaké odozvy na Messenger od čitateľov, čo vlastne sa mi asi nikdy nestalo v živote, takže to je veľmi milé. Dobre, no tak keď sa hanbíte, tak ja dám takú poslednú možno rámcovaciu otázku a tá smeruje k názvu Chronofóbia, čo znamená strach z času, zo zostarnutia, prejavuje sa to napríklad veľmi silne vo väzniciach u väzňov. Akým spôsobom si ty narábal s týmto termínom a prečo si ho zvolil? Ako je to veľmi dobrý názov, ale povedz nám viac. Tak áno, to, čo si ty povedala, vlastne je normálne diagnóza, ktorá hlavne postihuje starých ľudí, alebo teda vo väzniciach to je, ale ja som to použil ako metaforu toho, že vlastne žijeme v takom zrýchlenom svete, že vlastne tou chronofóbiou už trpia všetci. Teda mladí ľudia asi nie, ale akože ten vek sa posunul na hranicu, možno až tých 30 rokov, možno menej ako u koho, lebo už som počul také, že Ježiš Mária, ja idem mať 30 za rok, to je strašné, život končí a podobné. O 40 ani nehovoriac, že ja idem mať 40, čo ja idem robiť. A proste vidno, že ten tlak tej súčasnej našej civilizácie európskej a asi aj americkej je naozaj obrovský a že prvky nakazenia tou chronofóbiou sa dajú nájsť vlastne denne a na každých úrovniach. Preto som zvolil aj túto metaforu, aj tento názov a vlastne z toho románu to tak aj polo vyplynie. Super, ďakujeme ti veľmi pekne. My ďakujeme aj vám. Knižky jednak Petrove, jednak z vydavateľstva Drewo a srd nájdete tu, ak by ste si chceli kúpiť a určite sa s ním môžete porozprávať aj mimo tejto debaty. Pri guáši. Ďakujem. Ďakujem.